Scenár je furt ten istý. Chuj prehovorí. Neveríte, že to myslí vážne. Zároveň nemáte odvahu vraziť mu. Nikdy ste vo vrecku nenosili nožík, ale teraz ho tam máte a cítite, ako sa vám otvára. Máte česť s hovädom, ktoré sa usalašilo vo vašom žalúdku.
Nejde o žiadny vzácny druh, ktorý by sa vyskytoval zriedkakedy. Naopak. Idiot je ako burina, plazí sa okolo vášho lýtka zelený, zdravý a bujný. Dýcha vám na krk, lezie pod kožu. Stačilo by podložiť mu nohu a sotiť ho do Dunaja. Ale vaše morálne zásady vám v tom bránia. Idiot nie je idiot. Presne vie, na ktorú strunu zabrnkať, aby vás dokonale rozladil a vyhodil zo sedla. Idiot je naozaj ako burina. Vytrhnete jedného a zjaví sa druhý. Keď dáte výpoveď kvôli kolegyni, lebo sa nezhodnete na tom, ako často púšťať klímu a už ste kvôli tej blonďavej mrche trikrát maródovali, tak narazíte na suseda, ktorý vám bude piť krv dovtedy, kým sa neodsťahujete. V novej robote vás šéfka, inak matróna s černošským zadkom, vytáča tak, že si neraz musíte dať panáka.
Kadiaľ vedie cesta von?
„Je to tvoje zrkadlo,“ zareaguje kamarátka na moje sťažnosti a bez výčitiek zahryzne do palacinky.
Zrkadlo? Na druhý deň si trkvasa dôkladne prezerám. Dívam sa na jeho krátke prsty, ostrú bradu a vykradnuté oči. Žiadne spoločné črty. Akákoľvek podoba je čisto náhodná.
Večer siahnem po knižke, či v nej nenájdem recept, ako naložiť s kreténmi, ktorí nám ničia život. Motivačná literatúra hlása niečo podobné. Idiot je vraj obrazom idiota, ktorého nosíme v sebe. Takže idiot som ja? Ťažko sa mi s touto myšlienkou zaspáva, nakoniec sa mi to podarí.
Nasledujúce dni, vždy keď prídem do kontaktu s idiotom, naskakuje mi husia koža a už ma to fakt štve. Aby mi nejaký pajác kazil náladu! Vyhrniem si teda rukávy a fackám moje vnútorné ja. Potrebujeme ho zmobilizovať a dohováram mu, nech sa nenechá rozhodiť. Zhlboka dýcham, prekysličujem organizmus, neopúšťam sa, udržiavam duševnú rovnováhu v stabilite. Oheň, ktorý vo mne vzplanie, sa učím hasiť hasiacim prístrojom made in Monika. Posúvam svoje hranice tolerantnosti. Vďaka idiotovi posilňujem svaly, ktoré chránia môj vnútorný svet.
Dni plynú, pena z úst mi vyteká čoraz menej, ani srdce už tak divo netlčie. Úhlavný nepriateľ ma neustále učí a trestá každý môj prešľap. Zisťujem však, že mám pre neho väčšie porozumenie a nad celou tou idiotskou habaďúrou získam akýsi nadhľad. Vlastním plnú náruč vzácnych poznatkov. Ba pripúšťam, že v istom zmysle je idiot dar.
