Ak by sme s kamarátkou na tom chodníku stáli dnes, nepočuli by sme vlastného slova. V súčasnosti sa tam premáva obrovské množstvo áut. Za chrbtom by sme mali kozmetický salón a pred sebou starobinec. Všetko sa tam zmenilo, naokolo vyrástli nové domy. Avšak spomienka na deň, keď mi požičala Annu zo Zeleného domu, je stále živá. Mala som oblečenú modrú sukňu, svietilo slnko, bol piatok, zo školy nás pustili už po štvrtej hodine. Kamarátka ma vtedy opantala svojím nadšením, nesmierne som sa na knihu tešila.
A odvtedy čítam. Príbehov sa neviem striasť, mám ich v očiach, ušiach, aj vo vlasoch. Keby som poskočila, spadli by zo mňa všetky kapitoly aj ich hlavní hrdinovia.
Vždy keď som prišla zo školy domov, otvorila som knihu. Čítala som o dvojičkách, zavretých na povale obrovského domu, o Čachtickej pani, o holohlavej Klaudii a jej priateľke Eve z nemocničnej izby na onkológii... Zbožňujem ten pocit, keď som v spisovateľovej moci, keď som pohltená dejom tak, že nevnímam okolie. Jedine kniha ma dokáže uniesť ďaleko a zároveň hlbšie do seba. Niekedy sa zľaknem toho, či knihy náhodou nevymieňam za skutočný život. Či sa v nich neschovávam preto, lebo chcem ujsť pred realitou. Ale medzi mŕtvymi spisovateľmi sa cítim dobre. V knižnici si obzerám police starých zaprášených zväzkov so zažltnutými stranami. Hľadám v nich pravdu a odpovede na otázky, ktoré sa neodvážim vysloviť nahlas.
Keď som dočítala Majstra šarkanov, nedokázala som prestať plakať. Postavila som sa k oknu a pozerala do letnej noci. Samú ma moje vzlykanie prekvapilo. Dva týždne som okolo toho románu chodila po špičkách. Bála som sa, že keď v sebe zobudím spomienky, začnem opäť roniť slzy.
Knihy majú zásluhu aj na tom, že ušetrím výdavky za cestovanie. Nemusím nikam lietať. Mestá, hory, krčmy, pachy, vône, dažde, páľavy prídu za mnou do izby. Dostanem sa do hláv žien, mužov, detí, vrahov i zamilovaných dvojíc. Hlavná postava ma chytí za ruku a ťahá ma do svojho života. Spolu s ňou vyrastám v najbrutálnejšom väzenskom tábore v Severnej Kórei. Živím sa potkaním mäsom, pretože prídel stravy mi nestačí. Ustavične hľadám niečo pod zub. Prehľadávam každý centimeter zeme, či nenatrafím na ryžu, fazuľový bôb, alebo kravské lajno, v ktorom by som našla nestrávené kukuričné zrná... Keď dospejem, podarí sa mi ujsť. Podleziem plot vedľa spáleného ľudského tela, konečne som voľná. Prvé týždne po úteku žijem biedne, prehľadávam kontajnery a spávam s bezdomovcami. Ale som šťastná, lebo viem, čo znamená sloboda.
Knihy ma učia súcitu, vďaka nim som vnímavejšia a silnejšia. Len jednej veci mi je nesmierne ľúto. Je nemožné ich prelúskať všetky. Raz odídem a nechám tu toľko úžasných, neprečítaných príbehov.
