Martin Magál, právnik par excellence, ma v práci nešetril a nechodil okolo mňa po špičkách. Postavil ma pred mnohé pracovné výzvy, bol náročný, pravidelne ma vyhadzoval z komfortnej zóny a poukazoval na chyby, ktoré po mne našiel. Keď som očakávala pochvalu, nedostala som ju, ale keď som ju nečakala, zahrnul ma vďakou. Na prvej firemnej stanovačke som sa odhodlala za ním zájsť. Mala som slušnú nadváhu, vlasy myšacej farby a v sebe toľko neistoty, že by som ňou nakŕmila celé mesto. Sedel na pni, chrbtom otočený k vyhasnutému ohnisku.
„Ako sa ti to podarilo?“ prihovorila som sa mu.
„Čo ako sa mi podarilo?“
„Mať také sebavedomie.“
Usmial sa:
„Nie som sebavedomý, iba to hrám. Veľakrát o sebe pochybujem.“
Pomyslela som si, že predsa len zdedil talent po mame, hral to veľmi dobre.
Písal sa rok dvetisíc a nasledujúcich dvadsaťdva rokov som sa s ním stretávala takmer denne.
Advokátska kancelária, v ktorej sme obaja pracovali, rástla a my sme rástli spolu s ňou. Martin v nej postupne prevzal vedenie a vybudoval z nej firmu snov. Viedol ju premyslenými krokmi a sebaisto. Ako správny lodivod dôverne poznal svoju posádku a vedel, čo od koho môže očakávať. V ťažkých časoch navigoval koráb tým správnym smerom, až zakotvil na brehu Dunaja a tam stojí dodnes.
V deň svojich tridsiatych narodenín neprišiel do práce. Už predtým naznačoval, že nemá chuť na oslavu ani gratulácie, ale to, že zostane doma, ma prekvapilo. Jeho kancelária zívala prázdnotou.
„Šéfe, kde si včera bol?“ vyzvedali sme na druhý deň.
Bez okolkov priznal, že to na neho doľahlo. Že si uvedomil, že odteraz bude iba starnúť a mladosť na neho bude kývať z čoraz väčšej diaľky. Odvtedy nás každý rok na svoje narodeniny volal do zasadacej miestnosti na víno a syry. A my sme mu neustále pripomínali, ako sa bál vlastnej tridsiatky.
„Bol som idiot,“ mávol rukou a otváral jednu fľašu za druhou.
Pracovné porady a stretnutia v kuchynke sa menili na nekonečné debatné krúžky, na ktorých sa preberal hokej, politika, šoubiznis aj zmysel života. Martin ako jediný z nás vtedy vždy zakročil a uťal to rovnakou vetou: „Dosť bolo zábavy, späť za sústruhy.“
Bol ranný typ. Roky sme mali kancelárie na pár krokov od seba a jeho dvere boli stále otvorené. Zavčas rána sa stávalo, že sme boli vo firme len my dvaja. Prefrčal okolo mojich dvier, krátko ma pozdravil a následne som počula, ako si vedľa počítača pokladá mobil a zapína kávovar. Tiché, skoré rána využíval na absolútnu sústredenosť, vzácny čas na prácu v pokoji. Potom už za ním začali chodiť kolegovia, klienti, rozozvučala sa pevná linka, vibroval mobil, do inboxu naskakovali e-maily a kolotoč povinností a interakcií nemal konca. Neraz som počula ako tresol telefónom i to, ako sa sám v kancelárii hlasno rozosmial.
Bol fanúšikom mojich blogov. Stávalo sa, že keď niektorý z nich prečítal, hneď prišiel za mnou, aby ho so mnou prebral.
„Ja sa len obávam toho, že raz napíšeš o mne,“ vravel mi vo dverách. „Toľko toho o mne vieš.“
Pravdupovediac, Martin vedel o mne viac ako ja o ňom. Stačilo, aby sa na mňa pozrel a pochopil, že ma niečo trápi. Často si to nevšimli ani moji najbližší. Jeho schopnosť čítať medzi riadkami ma udivovala. Volal ma duša officu, ale v skutočnosti bol tou dušou on. O všetkom mal prehľad, nič mu neušlo. Kým moja energia sa rokmi v priestoroch firmy scvrkávala, tá jeho naďalej divoko pulzovala.
Keď mi oznámil, že mi dáva výpoveď, nečakala som to, naozaj nie. Po toľkých rokoch človek nevdojak nadobudne istotu, že nič podobné sa mu nestane. Vysvetlil mi, že na moje miesto potrebuje človeka, ktorý by za ním chodil s nápadmi i s trochu väčším nadšením a že ja som podľa neho predurčená robiť niečo celkom iné.
„Nemôžem si pomôcť,“ pokrčil ramenami. „Cítim, že robím dobre.“
Z nového zamestnania som mu poslala e-mail. Obratom mi zavolal:
„Neviem, čo je Slovenské literárne centrum, ale takto nejako som si predstavoval, že by sa mohlo volať tvoje budúce pôsobisko.“
Nemýlil sa, prvýkrát v živote robím to, čo ma naozaj baví. Len som netušila, že to bude náš posledný rozhovor. Tak sa bál starnutia a napokon zostane večne mladý. Predstavujem si, čo by asi povedal teraz. Dosť bolo smútku, späť za sústruhy.
