Maaam depku

Ten pocit vo vnútri pripomína roztopený turecký med. Obkľúči, rozleptá, chytí do pasce, z ktorej niet cesty von. Tie šťastnejšie sa vyrevú, vyspinkajú a sú zas o niečo silnejšie. Horšie ale je, keď sa vám nechce vstať. Alebo prekročiť mláku na ulici. Žiadne bombastické správy zo susedstva nezaberajú. Už týždeň nedvíhate mobil a hlasivky vám zarastajú ako burina pod košatým dubom. Alebo mávnete rukou a nevyužijete šibeničný termín na skúšku a vaše niekoľko mesačné úsilie zostane ležať na pokropenom vankúši v slzavom údolí vašej izby. Aj toto obdobie však raz skončí. Aj keď sa to v danom momente zdá neskutočné. Ale fakt skončí. Áno áno, tvrdíte, že on je vaša osudová. Aj to prejde. Fakt.Ak by ste to hnali do extrémov môžete skončiť v cvokárni. Predpíšu vám antidepresíva a psychoterapiu. Tu sa aspoň nemusíte na nič hrať. Vhupnete do bieleho; problémy a svetový mier odstrčíte nabok, zvyšok prespíte. Čítali ste už Coelhovu Veroniku, ktorá sa rozhodla zomrieť? Tá na svojom oddelení zažila srandy dosť. Melanchólia...krásne slovo. Práve ono vystihuje depresiu najlepšie. Tá beštia sa dokonca delí na viac druhov: klinická, chronická, miernejšia, atypická. Čiernou ovcou medzi nimi je manio depresia. V jednom momente idete vyskočiť z kože, rozhadzujete úsmevné anekdoty a na druhý deň odovzdane hľadíte z mosta SNP do studených vĺn Dunaja. Našťastie, väčšine z vás táto katastrofa nehrozí. Dokážete prísť do práce, zaliať si kávu, naťukať heslo a odzdraviť. Aj keď to dá zabrať a cítite sa pod psa.Kde je príčina tých dusivých chvíľ? Strach. Strach zo života, z ľudí a zbytočne ťažkých dní. Svet vám neleží pri nohách. Nie ste na výslní a komplexy sa sypú ako hrášok z konzervy. Škaredé a osamelé. Úspešné a zároveň bez domova. Bojíte sa prijať samé seba. Bojíte sa, že vás neprijme okolie. Tak hráte. Čím väčšie obecenstvo, tým viac energie. Čím viac energie, tým viac je človek znechutený a je mu nanič. Jednoducho sa to ťuká na monitor. Ale kde nájsť toľko sily, aby stačila na odhodenie masky a zastavila tie nezmyselné herecké etudy? Strach sa šíri ako dym zo slovnaftských veží. Strach opantá vesmír a potom sa bojíte spraviť čo i len krok. Všetko je nasiaknuté obavami a nechuťou. Všade, kam sa pozriete.Kašlite na bronz, utiahnite sa do tieňa. Posaďte sa pred zrkadlo a blafujte so svojím strachom. Pomáha viera, frajer, práca, šport, ale hlavne dve čarovné písmenká: JA. Iba vy samé máte silu utíšiť blesky a zažehnať búrku. Nehádžte sa do role obete a nestanovte si hranice, pravidlá a termíny na osobný vzrast. Iba vás to zbytočne vystresuje. Neporovnávajte sa s božskými ikonami a nechcite pánov dokonalých (na to máme kiná). Prelaďte na pokoj a začnite sa kamarátiť so sebou. A asi tam niekde nájdete zmysel bytia. Inak, nie ste samé. Duševné utrpenie a pocit prázdnoty si cez umenie razí cestu na povrch už tisícky rokov. Je v literatúre, filmoch, hudbe, či vo výrokoch ošľahaných filozofov.Zvládneme to. Ako hovorí moja kolegyňa, ktorá sa nedávno vrátila z Kambodže: „Kým nemáš červíky za nechtami a výťahy fungujú, tak sa netráp!“ Držme si palce.