Mária cez pootvorené dvere zazrie lem rovnošaty. Sestrička sa večne kamsi náhli. Mária si ešte nezvykla vykonať veľkú potrebu do plienky. Sediac v kresle skúsi zatlačiť, tvár sa jej skriví od úsilia.
S vyprázdňovaním do plienky sú spojené mnohé trampoty. Na prebaľovanie je v starobinci presne stanovený čas. Ráno a podvečer. Ako naschvál sa Mária minule vyprázdnila dopoludnia. Na vykonanom diele sedela šesť hodín. Neodvážila sa ani pohnúť. Stuhla, zalial ju pot a sústredene čakala, kým príde sestrička. Na druhej strane, záchod tiež nie je výhra. Sestrička na ňu minule pre množstvo povinností zabudla a Mária si na záchodovej doske posedela štyridsať minút.
Dva roky bola na čakacej listine, kým sa v starobinci blízko jej bydliska uvoľnilo miesto. Dom jej už padal na hlavu, ledva čakala, aby sa sem dostala.
„Aké máš šťastie! Buď rada,“ vraví jej kamarátka. „Mne už robí dobre aj to, keď ma niekto pozdraví na ulici. Celé týždne sa nemám s kým zhovárať.“
Mária je rada, aj keď má v očiach trojdňové karpiny, uši nevyčistené a stále jej je zima. Sestričky majú plno práce, nie je čas obriadiť ju. Rozmýšľa, či taký zostarnutý právnik, primár alebo herec umierajú s vyčistenými zubami a mentolovým dychom.
Je uväznená v cele vlastného tela, ktoré si pýta daň za prežité roky. Zradilo ju to isté telo, ktoré rodilo, milovalo sa a vo vysokých opätkoch tancovalo na zábavách. Rozhliadne sa okolo seba. Zostane po nej len pár svätých obrázkov, župan, pyžamo a dokrkvané servítky.
„Sestrička, som smädná!“
Sestrička si vzdychne a skúsi nezareagovať. Starci z nej cucajú život, už po chodbe nepočuje ani vlastné kroky, je ako mátoha. Každý večer sa vyzlečie zo smrti a postaví sa k sporáku, aby mužovi navarila večeru. Roky si už nemajú čo povedať. Vďakabohu za hlinu. Hlina za nechtami ju prekvapivo upokojuje. Vždy, keď môže, má v nej ponorené ruky, hrabe sa v záhrade, suší žihľavu, morduje sa s burinou. Sestrička sa väčšinu času mračí. Chýba jej nejaké svetielko, hrejivý lúč, niečo ako vodotrysk v duši. Ako má rozdávať lásku a porozumenie, keď jej sama nemá dosť?
„Sestrička, som smädná!“
Sedím na peľasti Máriinej postele v nevyvetranej izbe, keď dnu vstúpi sestrička s pohárom vody. Má kamennú tvár, ledva mi odzdraví. Dá Márii napiť. V izbe je hrobové ticho, len smrť sa obšmieta okolo kresla, na ktorom Mária podriemkava desať hodín denne. Sestrička odíde, Mária sa sťažuje. Chcela by cítiť, že niekomu na nej záleží. Moje občasné návštevy jej nestačia. Deti sú ďaleko, osedlané povinnosťami. A sestričky? Mária mávne rukou.
Vychádzam zelenou bránou a jedna vec je mi jasná. V starobincoch sa umiera najmä na nedostatok lásky.
