Máte tuctové meno? Vitajte v klube.

Písmo: A- | A+

V MHD sa ku mne predieral muž a volal: „Monika, ahoj!“ Znervóznela som, lebo jeho tvár som nespoznávala. Hrýzla som si spodnú peru a burcovala svoju pamäť. Kto to je? Kto to, preboha, je?!

Muž sa rýchlo približoval a ja som bola celá nesvoja. Červeň mi stúpala do líc, horeli mi uši. Postavil sa nad sedadlo, na ktorom som sedela, usmial sa a natešene hlesol:
„Taký som rád, že ťa vidím!“
„Aj ja,“ ozvala sa žena sediaca vedľa mňa.

 O Moniky sa potkýnam celý svoj život. Na detskom ihrisku, v školskej lavici, v kancelárii, vo fitku a aj v trolejbuse. Ani priezvisko mi nepridáva na jedinečnosti. Ja sama poznám tri iné Moniky Nagyové. Avšak raz sa mi stala taká zvláštna vec. Spomeniem si na ňu vždy, keď sa mi do cesty pripletie ďalšia Monika a ja som rozčarovaná z toho, ako nás je veľa.

Pred pár rokmi som so spolužiakmi z mediálneho kurzu navštívila rómsku osadu Hrabušice. Prejsť celou osadou znamenalo celý čas šliapať do kopca. Osada sa tiahla až do neba a nachádzala sa naozaj v krásnom prostredí. Bola obkolesená horami a lúkami, scenériu špatili len ošarpané príbytky Rómov. Okamžite bol pri nás kŕdeľ detí. Všetky boli bosé a polonahé. Čupla som si medzi nich, povedala som im moje meno a začala sa vypytovať na tie ich. Deti okamžite zareagovali, prekrikovali sa a vo vzduchu lietali všakovaké mená. Niektoré deti odbehli a následne mi priniesli šteniatka, dokonca i mačiatka a oboznamovali ma aj s menami zvieratiek.
„Počkajte!“ zvolala som. „Skúsim to zopakovať.“
Prstom som ukazovala najprv na deti a snažila sa k nim priradiť mená, ktoré som si zapamätala.
„Marta, Marek, Adrián, Sofia, Žaneta, Gita...“
Deti sa smiali a kričali: „Gita je mačka!“
Okrem psíka Rexa sa mi nepodarilo uhádnuť ani jedno meno správne. Strapaté detváky sa na mojej nešikovnosti zabávali.
„Ja sa volám Paula,“ ozvalo sa spomedzi nich asi osemročné dievčatko. 
Paula bola zamazaná od jahôd, ktoré zrejme zbierala pri ceste. Zopakovala mi mená všetkých detí, na ktoré vzápätí ukazovala prstom, aby som v tom mala jasno.
„Nie je tu ani jedna Monika?“ spýtala som sa.
„Ale je,“ odvetila Paula a ukázala kdesi pred seba. „Býva v tamtom dome.“
„Vo všetkých týchto domoch býva iba jediná Monika?“ sondovala som neveriacky.
Deti prikývli a zborovo odvetili: „Áno!“
Prekvapilo ma, že takéto bežné meno sa v početnej rómskej osade vyskytuje iba raz.

Chcela som si obzrieť zvyšok osady a keď som vykročila, Paula sa ku mne pridala.
„Dávaj pozor, aby si nespadla, táto cesta je rozbitá,“ upozornila ma. 
Paulina vľúdnosť ma dojala. Kým ja som mala svoje chodidlá pevne zašnurované v teniskách, ona bola bosá a mala oškreté kolená. Míňali sme ženy, ktoré do kopca vláčili vedrá s vodou a pri studni sme stretli mužov, ktorí tam posedávali a fajčili.

Keď nastal čas odchodu, spolužiaci už sedeli v autách a čakali na mňa. Predtým, než som nastúpila do auta, mi Paula, inak nositeľka krásneho a vcelku nevšedného mena, povedala jeden z najkrajších komplimentov, aký som kedy dostala. Zároveň mi pripomenula, že na mene vôbec nezáleží. Dôležité je, ako pôsobíme na ľudí. Potiahla ma za ruku, pozrela mi do očí a povedala:
„Chcela by som byť ako ty. Chcela by som sa volať Monika.“

Skryť Zatvoriť reklamu