Blogovať znamená vyliezť z ulity a konfrontovať svoje myšlienky so zvyškom sveta. Ťukám do klávesnice a pod mojimi prstami vznikajú texty, ktoré mi čitatelia s pôžitkom vyhadzujú na oči:
„Si krava, o čo ti akože ide?“
„Ty nemôžeš byť normálna.“
„Už nás prestaň obťažovať, nikto na teba nie je zvedavý.“
Vďaka blogom som však spoznala aj niekoľko úžasných ľudí a obdržala pozitívne ohlasy:
„Iba včera som ťa objavil. Čítal som ťa do štvrtej ráno, rad za radom. Teraz sedím v práci a od únavy nevidím. Ale vôbec to neľutujem.“
Blog s názvom: „Máte príbuzného v starobinci? Beda mu!“ komentovalo mnoho ľudí nielen pod článkom, ale čitatelia mi písali aj osobne. Dodnes mám tie e-maily odložené, niektoré z nich ma dojali natoľko, že som sa pri ich čítaní rozplakala. Jedna pani mi písala o tom, ako si do bytu nasťahovala oboch rodičov a uložila ich rovno do spálne. Ona s mužom si roztiahli gauč v obývačke. Mamu i otca prebaľovala a kŕmila. Otec bol na tom tak zle, že už nevedel hovoriť a mama nebola schopná zdvihnúť ani len ruku. Moja čitateľka sa musela naučiť všetko o preležaninách, infekciách, tekutej strave, ale najmä všetko o trpezlivosti. Denne prehĺtala tisíce sĺz, popritom vychovávala dcéru a chodila do práce. Celé mesiace vstávala unavená s pocitom, že jej na srdci leží balvan. Raz, keď chystala raňajky, k nej pristúpila dcéra a povedala: Aj ja sa budem o teba takto starať, keď to budeš potrebovať.
Počas mojich osemnástich rokov blogovania som negatívnych správ obdržala oveľa viac ako tých pozitívnych. V pamäti mi utkvela aj táto:
„Nestojíš mi za to, aby som s tebou čo i len diskutovala. Nemáš manžela ani deti, o živote teda nevieš nič.“
Takýto druh kritiky autora zrovna nemotivuje. Išla som z práce, zničená z nelichotivej odozvy. Samú seba som presviedčala o tom, že sú to len anonymné správy a netreba ich brať vážne. Nezaberalo to. Nastúpila som do výťahu a v zrkadle zbadala svoj odraz. Zvesené plecia a zachmúrená tvár. Spomenula som si na slová z akejsi motivačnej literatúry, že ani úspech ani neúspech nemá človekom zatriasť, nech sa deje čokoľvek, má vytrvalo kráčať ďalej po svojej ceste. Výťah zastal, dvere sa otvorili a ja som vystúpila. Snažila som sa kráčať ďalej po svojej ceste, ale nešlo to. Doľahla na mňa všetka tá nenávisť. Dlho som nedokázala napísať žiadny blog. Napokon som dostala blok z toho, že mám blok. Utešovala som sa tým, že je to len obdobie, ktoré prejde. Nechcela som veriť tomu, že reakcie čitateľov ma môžu znechutiť a odradiť natoľko, že prestanem robiť to, čo mám najradšej.
Našťastie, po čase som opäť dostala chuť tvoriť. Vonku už švitorili vtáci a slnko príjemne hrialo. Do žíl mi prúdila životná energia a ja som pociťovala radosť z písania. Prvá správa od čitateľa nedala na seba dlho čakať:
„Ahoj, dnes ráno som sa zobudil, spomenul som si na teba a musel som sa ísť vygrcať.“
