Motorkár Vinčenzo

Ešte aj teraz, sediac v Meduse pod Michalskou bránou, sa zježí pri spomienke na ten náraz. Vinčenzo čaká na kamaráta. Čašníčka mu prinesie tanier s akousi zelenou gebuzinou po ktorej by hádam aj vtáčiky ostali hladné. Jeho predkovia lovili zver, ktorú potom nad ohňom trhali ústami a on netuší, či to zelené čudo bude jesť lyžičkou alebo vidličkou. Vinčenzo znechutene odvráti tvár a radšej sa zadíva na valiaci prúd ľudí spod historickej brány.Teta Heňa mala na krku osemdesiatku, Vinčenzo tušil, že opotrebované telo sa bude dlho zmáhať. Raz jej zazvonil pri dverách a strkal jej do rúk nemalú hotovosť. Výčitky svedomia strčil do bielej obálky.„Vráti mi to zdravie, hlupáčik?“, usmievala sa teta Heňa a núkala mu zoschnutý makový závin. Odvtedy tam Vinčenzo sedel každý deň. Díval sa ako ťažko teta Heňa kráča, dýcha a ako sa slimačím tempom zotavuje zo zrážky. Kĺby, oči a ani ruky ju už neposlúchali. Z kredenca mu k silnej čiernej káve vždy vytiahla také smutné napolitánky. Tenké, bez náplne, bez chuti. Vinčenzo tam sedel a kochal sa. Stará pani ho ohurovala skromnosťou a pokorou. Už chápal, že múdrosť prichádza iba s vekom. Díval sa a učil sa. Nosil jej nákupy, vozil ju na trvalú, dokonca sa prehraboval v jej starých fotkách. Raz teta Heňa zaspala pri Puškárovej a Švajdovi a už sa nezobudila. Vinčenzo jej objednal nádherný veniec a dohodol si v Meduse stretnutie s kamarátom, ktorému chce predať motorku.