Jedného dňa pred hotelom v centre mesta zastavil autobus. Vystúpili z neho krásne cudzinky, vlasy mali zahalené šatkou a očné linky precízne namaľované. Sledovala som, ako nemotorne ťahajú za sebou kufre. Tie kufre boli také obrovské, až mal človek pocit, že u nás atraktívne Arabky zostanú navždy.
Zvrtla som sa a šla ďalej. Kráčala som, zanechajúc za sebou ruské potraviny a kaviareň, ktorá zívala prázdnotou. Akýsi muž ju práve otváral kľúčom a asistovalo mu pri tom roztomilé dievčatko. Muž otvoril dvere, ale nešiel dnu. Sadol si na obrubník a znudene sa rozhliadol okolo seba. Zapálil si cigaretu, kývol na malú, zrejme dcéru, nech si sadne k nemu. Netušila som odkiaľ sú, hovorili rečou, ktorú som nedokázala dešifrovať. Ale evidentne tu boli doma. Tak ako mnohí cudzinci, ktorí sa tu usídlili. Multikulturalizmus pomaličky presakuje všade. V súťaži krásy sme mali finalistku s africkými koreňmi, spevácku šou moderovala balkánska moderátorka a našu hokejovú reprezentáciu trénuje Kanaďan.
Keď som nedávno behala na hrádzi, bola som svedkom milej príhody. Obiehala som mladú rodinku na prechádzke. Muž tlačil kočík a žena kráčala vedľa neho. On bol černoch a ona modrooká blondína. On spieval a ona sa chichúňala. Pesnička znela veľmi exoticky, ako z nejakého domorodého kmeňa v Keni. Uprostred polí s vrčiacimi traktormi sa tá pieseň zvláštne vynímala, až som sa musela usmiať. Kiežby miešanie kultúr vyzeralo takto idylicky.
Do reality ma vrátila cesta mestskou hromadnou dopravou. Poloprázdny autobus sa terigal uprostred rozpáleného petržalského sídliska. Sedela som v ňom a počúvala troch mužov, nadávajúcich na východniarov. Boli hluční a vulgárni. Nadávky sa z nich len tak sypali, východniari podľa nich môžu za všetko. Za nízke platy, dopravné kolapsy aj vyhadzov z práce. Traja bývalí kamionisti by najradšej schmatli nejakého východniara pod krk a rovno by ho zahrdúsili.
Keď vystúpili, voz stíchol a vo vzduchu zostala visieť jediná otázka. Ako prijmeme cudzincov, keď máme problém s vlastnými?
