Keď som mala sedemnásť rokov, všetok čas som trávila so spolužiakmi. Svet bol gombička, bezcieľne sme chodili po meste a veľa sme sa smiali. V jeden takýto deň pršalo, ale nám to neprekážalo. Spolužiak Juro všetkým dievčatám vtedy daroval orgovány. Kúpil ich od starej cigánky pod Michalskou bránou. Vošli sme do našej obľúbenej cukrárne, zmoknuté orgovány sme položili na stôl a objednali si krémeše. Potom sme s plnými bruchami zašli k Dunaju. Vzduch bol po daždi svieži. My obdarované sme sa spontánne rozhodli, že orgovány hodíme do rieky. Učinili sme tak bez okolkov a pobavene sme sledovali ako sa fialové kvety topia vo vlnách. Keby sme vtedy tušili, že kvety od mužov budeme bezdôvodne dostávať zriedkakedy, určite by sme ich tak trestuhodne nehádzali do Dunaja.
Všimla som si, že s pribúdajúcimi rokmi ženy nečakajú na to, aby im niekto kvety daroval. Nestačí im dostávať kytice, len vtedy, keď majú sviatok. Kvetiny si kupujú samé počas všedných dní. Pravidelne sa zásobujú čerstvými rezanými kvetmi a skrášľujú si nimi príbytky. Naša rodinná známa sa obklopovala ružami. Pestovala ich v záhrade a mala ich vysadené aj v kvetináčoch, rozmiestnených na balkónoch, či schodisku. Utiekala sa ku kvetom, lebo v nej zaháňali prázdnotu a vždy pri nich pookriala. Kríky pichľavých kvetov jej zaberali takmer každý kúsok zeme. Nebolo tam miesta pre nič iné.
„No a čo,“ mykla plecom. „Ruže sú dôležitejšie ako paradajky.“
Jedného dňa do dopravného prostriedku nastúpilo dievča s plnou náručou neuviazaných tulipánov. Pestrofarebné hlavičky na zelených stonkách sa jej rozbiehali na všetky strany, nevedela, ktoré má ratovať skôr. Autobus zabrzdil, kvety sa jej roztancovali v náručí, dievčina sa úporne snažila, aby jej nevypadli z rúk. Neposlušné tulipány magnetizovali zraky pasažierov.
„Zajtra pôjdem za mamou,“ povedal mi kamarát.
Odtrhla som pohľad od tulipánov a pozrela som na neho.
„Má narodeniny,“ dodal.
„Kúp jej kvety,“ navrhla som mu.
„To by bolo zbytočné.“
Jeho mama bola v domove dôchodcov, diagnostikovaná Alzheimerovou chorobou. Napriek tomu jej kvety kúpil.
Neskôr mi vravel, že vošiel do zariadenia pre seniorov s veľkou voňavou kyticou. Prešiel po širokej chodbe a na jej konci vkročil do izby, v ktorej ležala jeho mama. Nebola v nej sama. Na susedných lôžkach driemali dve prešedivené seniorky. Jeho matka sedela na posteli s vystretými nohami, opretá o vankúš. Keď vo dverách zbadala muža s kyticou, široko sa usmiala. Netušila, kto je a prečo jej tú kyticu dáva, ale vďačne si ju vzala. Privrela oči, zvráskavenú tvár zaborila medzi hlavičky kvetov a zhlboka, pôžitkársky sa nadýchla.
Aj Alzheimer je na kvety krátky.
