Mesto je ohradené hradbami a položené na kopci, historické budovy sa na ňom hrdo pýšia ako keby k sebe patrili odjakživa. Všetko je tu maličké a tmolí sa tu pár obyvateľov, aj to len preto, aby vytvorili mestu kulisu. Park je ozaj nádherný. Záhony tulipánov a husto vysadené narcisy sú výsledkom poctivej práce neviditeľného záhradníka. Väčší počet ľudí zaregistrujem v uliciach s obchodmi. Dokonca vidím aj žobrákov, ale nie je ich veľa a sú čistí, takí európski. Luxembourg je ako skladačka z lega. Fontánky, kaviarničky, námestíčka, všetko je tu útulné a miniatúrne.
Barman mi namieša drink a keď vidí, že mám hlavu sklonenú nad turistickou mapou, prisadne si ku mne.
„To je hneď za rohom,“ ukáže na pomník so sochou.
„To je hneď za rohom,“ ukáže na palác Grand Ducal.
„To je hneď za rohom,“ ukáže na mestskú radnicu.
Výborne, tak si dám ďalší drink, nemusím sa ponáhľať, stihnem vidieť všetko.
Vstúpim do katedrály. Ticho v katedrálach je všade rovnaké. Šepot Japoncov, zakašľanie dámy usalašenej v lavici pred oltárom a cvakanie fotoaparátov. Nečujne prechádzam popri horiacich sviečkach a vchodu do krypty, v ktorej sú hrobky luxemburských veľkovojvodov. Sadnem si a pozorujem strop, týčiaci sa až do neba.
Nastupujem do lietadielka. Svojimi rozmermi symbolizuje mesto, ktoré opúšťam. Je také malé, že mám problém v ňom nájsť miesto na sedenie. Keď sa odlepí od zeme a pretne oblaky, vydýchnem si. Štart sa vydaril. Češky sediace predo mnou si objednajú šampanské, kávy, džúsy a ešte raz šampanské. Sú obložené pohárikmi, pripíjajú si a veselo trkocú. Aj ja oslavujem – ľahkosť bytia. Biele oblaky podo mnou vyzerajú ako vankúše a ja mám chuť si po nich zaskákať. Som v nekonečnej belasej nádhere, odtiaľto sa dá ísť kamkoľvek. I vyššie, na nebesia, ale tam sa mi ešte nechce.
Môj spolusediaci sa mrví, dopil, v ruke drží pohár a očami nervózne behá sem a tam. Letušky mu ušli, zbalili servisný vozík a kamsi sa zašili. Niet toho, kto by mu pomohol. Využíva zvonček nad hlavou, stláča ho, aby privolal pomoc. No nikto neprichádza. Na čelo mu vystúpia kropaje potu, ešte viac ho začnú žrať mrle. Radšej pozerám do okna. Dívam sa na svoj osud zhora a znenazdajky si spomeniem na tučný zväzok kľúčov, ktorý ma všade sprevádza a cinká mi v taške, keď sa náhlim ulicami. V oblakoch sa starosti menia na radosti. Ak by som si mohla vybrať kde pristáť, bolo by to presne tam, kam mierim, späť do môjho života. Ďaleko od domova viem, kam skutočne patrím.
„Volali ste ma, madam?“ osloví ma usmievavý anjel v uniforme letušky.
Pohľadom ukážem na muža vedľa mňa. Muž zachováva pravidlá slušného správania, no oči sa mu lesknú od hnevu. Narovná plecia, zdvihne bradu a pred anjela v uniforme letušky otrčí prázdny pohár. Hlasom, v ktorom badať nástojčivosť i zúfalstvo, prednesie to, čo ho už hodnú chvíľu ťaží na srdci.
„COCA COLA PLEASE!“
Nápoj vypije na jeden dúšok, oprie sa o sedadlo a grgne si.
Aj v nebi sme len ľudia.
