Slovenskí junáci a slovenské devy korzovali po trenčianskom letisku v húfoch, scvrkli sa do mohutnej, rozlezenej, pochodujúcej masy. Stála som uprostred mraveniska s jedinou otázkou. V čom tkvie čaro Pohody?
Na Pohodu som prišla po desaťročnej pauze, zisťujúc, že je tam viac ľudí, viac záchodov, viac jedla. Kúpila som si drink a sadla si na trávu. Potrebovala som čas na to, aby som splynula s prostredím. Chvíľu mi trvalo, kým som sa naladila na tisíce ľudských tiel. Popasovať sa s davom nie je ľahké, ale tráviť celé dni vonku na vzduchu je dostatočným dôvodom na radosť. Po chvíli som začala rozoznávať siluety a jednotlivé tváre. Všetci boli šťastní a uvoľnení. Čo im čapujú do pohárov? Zdvihla som sa a vyrazila do sveta lángošov.
Kto chcel, mohol celé dni chrúmať mrkvu, kŕmiť sa ryžou či cícerom. Zdravie na prvom mieste! Ale skúste premýšľať nad zdravím, keď držíte v ruke, hoc aj v pokročilej hodine, fajnovú cigánsku, alebo teplé šišky s roztopenou čokoládou navrchu. Mala som nielen gurmánsky, ale aj estetický zážitok. Piť pivo v krčme spred tridsiatich rokov, alebo jesť grilovaný oštiepok na sene mi prišlo geniálne. Môj známy našiel svoju stratenú bundu, zavesenú na najbližšej bráne a viac dôkazov som nepotrebovala. Na Pohode bolo tak dobre, že ani myšiam sa nechcelo zaliezť do dier. Omámené vôňou horúceho karamelu pobehovali medzi stánkami a plašili deti.
Švárnych chlapcov a dievčat bolo čoraz menej. Pribúdali rozgajdané tričká, lepkavé nohavice aj kútiky úst od kečupu. Sadli sme si obďaleč. Bjork bolo všade počuť a nikde ju nebolo vidieť. Moju pozornosť upútal muž s nelichotivým výzorom. Naduté červené líca, špicatý nos, veľké brucho. Poznáte ten pocit, keď sa na niekoho dívate a ľutujete ho? Išlo z neho niečo podmanivé a neškodné. Fascinovane som sa na neho dívala, netušiac, že bude hlavným hrdinom môjho blogu. Tridsaťpäť minút. Za ten čas sa ani raz nepozrel na mobil, na hodinky, nikoho nevyčkával a neobzeral sa. Sedel a žul. Občas si odpil z pohára a utrel ústa servítkou. Bez záujmu sledoval dianie okolo seba. Taký obyčajný, taký sám. Sledovala som pohodu v priamom prenose. Potom vstal a ležérnym krokom sa vytratil. On by mal ľutovať mňa, napadlo mi, na odeve predsa nezáleží.
Popod nos mi prefrčal Michal Kaščák. Sústredene šľapal do pedálov a tuho nad niečím premýšľal. Mal vyhrnuté rukávy, pôsobil unavene ale odhodlane. Z jeho bicykla ostala len bodka v diaľke a ja som odrazu pochopila príčinu úspechu. Ak niekto niečo robí najmä pre dobrý pocit, je to cítiť. Spustí to pozitívne vibrácie a tie sa množia po celom areáli. To sa nedá oklamať.
