Ráno som na prechádzke zazrela pastiera kráv. Pri nohách sa mu tmolili traja psy a pred ním sa pásli kravy.
„Dobrý deň!“ zvolala som srdečne, ale nezbadal ma.
Už-už som chcela k nemu vykročiť a spýtať sa ho, ako žijú pastieri kráv v dvadsiatom prvom storočí, no zostala som zarazene stáť.
„Takú ti tresknem!“ zvrieskol.
Držal v ruke veľký dáždnik, ktorý nebol otvorený, slúžil mu ako palica. Bil ním nemeckých ovčiakov, ktorí sa okolo neho plazili s prehnutými chrbtami. Kravy poslušne stáli so sklonenými hlavami. Ani sa nepohli, možno sa báli, že aj im sa ujde. Hromžiaci tvor bol vysoký a brucho mal veľké ako kotol. Tričko mu vyskočilo nad pupok a odhalilo chlpatú úschovňu tuku. Fúzy mal od hnevu spenené a líca, častým pobytom na vzduchu, vyšmirgľované do červena. Vyzeral ako obor z rozprávok. Vytratila som sa skôr, ako sa na tých huňatých úbožiakov opäť zahnal dáždnikom.
Na druhý deň som ho uvidela znova.
„Takú ti tresknem!“ kričal, až mu sliny prskali z úst.
Vzpriečil sa mu býk, no pastier kráv sa nezľakol. Bruchom ho tlačil späť ku kravám a šibrinkoval pri tom dáždnikom. Nevdojak sa mi rozbúchalo srdce. Začínala som sa cítiť ako psy, do ktorých z času na čas kopol bagančou, od hrôzy sa mi ježila srsť a do očí sa mi vkradol strach.
Keď som ho stretla tretíkrát, jeho stádo kráv prechádzalo cez potok.
„Takú ti tresknem!“ volal nahlas a obzeral sa na všetky strany.
Nevedela som, či hreší dojnice, býka alebo psov. Isté bolo, že kraviarovi uprostred malebnej prírody došla trpezlivosť. Svet mu zovšednel, nevnímal zurčiacu bystrinu, ani motýle vo vysokej tráve. Celé dni sa díval na kravy, ktoré sem tam šibli chvostom, aby odohnali dotieravý hmyz. Nečudo, že bol stále mrzutý. Vyšiel na čistinku, rozprestrel dáždnik, aby ho uchránil pred páľavou, sadol si pod strom a rozlial sa po celej lúke.
Prišiel mi zo všetkých Slovákov najväčší. Dlho som bola presvedčená o tom, že najväčšieho Slováka som videla na bratislavskej križovatke. Zabrzdil mi pri nohách. Spolu s ostatnými chodcami som zízala na veľdielo, v ktorom sedel. Malo hnedú metalízu a pôsobilo vznešene. Boli medzi nami smelé Slovenky, ktoré nestratili rozvahu a okamžite sa chopili príležitosti. Vrhli sa na kapotu, ktorá sa v ten krásny deň ligotala ako hovno na slnku. Vozidlo v nich prebudilo vášne. Silikónovými prsiami sa obtierali o rozpálenú karosériu a lačne sa na vodiča usmievali. Keby som mohla, tiež vyskočím hore, ale nemám dosť dlhé nohy. Zostala som stáť medzi ostatnými, boli sme svedkami boja o priazeň najväčšieho Slováka. Muž za volantom bol skutočne chlap ako hora. Dlane mal sťa lopaty a ramenami obsiahol takmer celý interiér auta. Pri vyčíňaní náruživých žien ani brvou nepohol. Nedal na sebe znať, že reakcie dievok mu lichotili, jeho tvár zostala meravá. No telo ho prezradilo. Nafúkol sa ako kysnuté cesto v okne gazdinky. Šoférova veľkosť vyrážala dych. Vydajachtivé žaby sa zľakli a zoskákali na zem. On sa pohŕdavo pozrel na pešiakov a odfrčal. Nechal nás v kúdole prachu.
Avšak pastier kráv bol od neho ešte väčší a navyše, mal silu za troch volov. Kraviara som vídala naďalej. Pozorovala som, ako sa ťahá so svojím stádom po pastvinách, dáždnik mu v ruke nikdy nechýbal.
V jedno neskoré popoludnie som zamierila do krčmy. Do hostinca sa už trúsili prví muži, ich kroky boli hojdavé a neisté. Pretrela som si oči, či dobre vidím. Nielenže prichádzali do krčmy opití, ale potácali sa v spoločnosti svojich družiek, ktorých krok bol tiež knísavý. Nejeden z dedinčanov bol na tom tak zle, že ho podgurážená konkubína musela viesť. Hádam prišli do krčmy vytriezvieť? Kdeže! Výčapník nalieval borovičky len taký fukot. Sedela som v kúte, chrúmala soletky a dívala sa okolo seba. Samí malí Slováci, krígeľ piva ich presiahol. Ešte aj do krčmy ich museli ťahať ženy. Pastier kráv by tu bol kráľ. Keby sa zahnal dáždnikom, leteli by nielen poháre, ale i pijani. Tí však nevyzerali na to, že by ich vlastná malosť sužovala. Mali prepadnuté tváre, no veselé oči. Liali do seba životodarný mok a drobné plecia sa im pri tom triasli od smiechu. Vyziabnuté ruky naťahovali k výčapu pre ďalšiu rundu. Boli rozjarení, netrápilo ich, že sa strácajú za stolom. Bežný človek najskôr musí prejsť strastiplnou cestou komplexov, aby sa dopracoval k poznatku, o ktorom oni už dávno vedia. Že na veľkosti nezáleží.
