Azda preto, lebo im rozumiem a viem, čím si v spoločnosti, ktorá je zvyknutá kráčať po vychodených chodníčkoch, prechádzajú.
Raz som bola na literárnej besede a všimla som si, že v poslednom rade sedí významný slovenský prozaik Pavol Rankov. Keď beseda skončila, využila som príležitosť, podišla som k nemu a oslovila ho. Poďakovala som sa mu za knihu Matky, mimoriadne krutý a výnimočný román, v ktorom hlavná hrdinka porodí v Gulagu. Tá kniha ma dokonale pohltila a ani na chvíľu som si pri nej neoddýchla. Bola som v baraku plnom odsúdených žien a pomáhala som trestankyni rodiť, zháňala som handry, teplú vodu aj kýble. V zamrznutej prírode som počula šuchot lístia a vedela som, že sú to vyhladovaní vlci. Dívala som sa na to, ako sú ženy schopné prežiť nemožné, lebo sú matky. Spisovateľovi som povedala, že som čítala viacero jeho kníh, ale Matky ma zasiahli hlboko do srdca.
„Ste matka?“ opýtal sa.
„Nie som. Myslíte, že keby som ňou bola, zasiahne ma to ešte viac?“
„No to práve neviem,“ priznal úprimne.
Otázka, ktorú som položila Pavlovi Rankovi, ma neprestávala mátať niekoľko dní. Vnímala by som ten román intenzívnejšie, ak by som bola matkou? V mojom uvažovaní som zašla ešte ďalej. Boli by západy slnka magickejšie, keby som sa na ne dívala ako matka? Voňal by orgován krajšie, keby som si k nemu privoňala ako matka? Bol by môj život kvalitnejší, keby som ho prežila ako matka? A nie sú to zle kladené otázky? Ľudskej duši je predsa srdečne jedno, či je matkou, plesá, keď je naplnená šťastím.
Rada si predstavujem sudičky pri mojej kolíske. Striedajú sa a prorokujú:
„Nebudeš mať deti.“
„Budú na teba ukazovať prstom, lebo nebudeš mať vlastnú rodinu.“
Tá posledná, dovtedy nenápadná, pristúpi ku kolíske, zagáni na sudičky, ktoré hovorili pred ňou, potom zrak uprie na mňa a povie:
„Budeš sa tešiť zo života.“
