Moja kamarátka, jeho vtedajšia priateľka, ho v pyžame sledovala a opýtala sa:
„Zlatko, na čo vlastne berieš tie lieky?“
Usmial sa a načiahol sa pre sako.
„Vieš, jeden mám na zvládanie stresu, druhý na energiu a tretí na to, aby som bol... šťastný.“
„Ja ti ku šťastiu nestačím?“
Namiesto odpovede ju zľahka pobozkal a postrapatil jej vlasy. Vo dverách jej ešte zaželal pekný deň.
Tento príbeh sa odohral pred niekoľkými rokmi v Amerike. Spotreba liekov sa však neustále zvyšuje aj u nás. Obrovský výber tabletiek nám ponúkajú televízne reklamy, billboardy aj letáky. Riešenie existuje na všetko. Na dunenie v hlave, kŕče v bruchu, napuchnuté nohy, žalúdočné ťažkosti, bolesť hrdla. Na dobrú náladu, hlboký spánok, časté závrate, búšenie srdca. Na opar, na mini opar, na nočné mory a zvonenie v ušiach. Človek sa z toho v lekárni môže aj zblázniť. Stojí tam a nevie si vybrať.
Často zabúdame, že najlepším liekom je posteľ. Problém je, že na vylihovanie niet času, chceme všetko rýchlo a bezbolestne. Sami žiadame doktorov o lieky. Bohovia v bielych plášťoch naberajú na sile a dôležitosti. Predpisujú lieky a rozhodujú o liečbe. Kráčajú po chodbe, plášte za nimi vejú, neustále sa niekam ponáhľajú. Nemajú čas na pacientov, lebo majú veľa pacientov. Sú v časovom sklze, majú plné čakárne a stôl zaprataný receptami, ktoré treba vypísať. Názov lieku, počet balení, dávkovanie, pečiatka, podpis, dovidenia!
„Atopický ekzém,“ oznámila doktorka. „S tým už nič neurobíme, to máte doživotne. Predpíšem vám lieky a mastičku, ktoré budete užívať.“
„Takže sa z toho nevyliečim?“ spýtala sa moja známa, už dávno dospelá.
„Nie.“
Pacientka usúdila, že je zbytočné užívať lieky a mastičku, keď ekzém neustúpi. Recept zahodila a zmierila sa s tým, že už jej niet pomoci. Po nejakom čase ale ekzém zázračne zmizol.
„Vyzdravela som, keď som sa prestala liečiť,“ skonštatovala a obe sme sa zasmiali nad jej, naoko nezmysleným, vyhlásením.
V čakárni u lekára sa vystatujeme tým, kto berie viac piluliek. Prečkáme tam pol dňa a bavíme sa o diagnózach. Odbery, výtery, prevencie, kontroly, sirupy, kvapky, injekcie. Sedíme tam, hodiny ubiehajú. V rukách držíme papiere, na ktorých je opísané naše pokuľhávajúce zdravie, ale nerozumieme im, lebo sú v latinčine.
„Namiesto ruštiny nás mali učiť latinčinu!“ zanadávajú si staršie ročníky.
Nič sa nedá robiť, keď prídeme na rad, bezradne sa odovzdáme do rúk vyštudovaným.
Bola som v starobinci navštíviť babkinu sestru. Berie šestnásť liekov denne, rozdelené ich má na tri časti. Práve som sedela pri jej posteli, keď ktosi zaklopal.
„Môžem?“ nakukla dnu sestrička.
Ladným pohybom prešla k babkinej sestre a so zdvorilým úsmevom pred ňu položila tácku.
„Nech sa páči,“ zaštebotala sladko.
Na tácke bolo deväť tabletiek. Boli úhľadne zoradené a uložené v mini lievikoch podľa farieb a veľkosti. Vyzerali tak pekne, že ich bola škoda jesť.
Babkina sestra si ich skúseným pohybom nahádzala do úst a žula.
„Čo tak na mňa pozeráš? Som niekde na tvári špinavá?“
„Vy si ich dávate naraz? Ani ich nezapíjate?“
„Netreba,“ odvetila s plnými ústami.
Keď všetko prehltla, odsunula tácku nabok, pozrela na mňa a povedala:
„Človek si zvykne na všetko.“
