Neusmievame sa. V Thajsku som pochopila prečo.

Je ľahké usmievať sa, keď sa usmievajú všetci. V Bangkogu sa začala dlhá usmievavá žúrka. Budhovia, mačky, opice, usmievalo sa všetko ľudské aj neľudské. S lotosovým kvetom vo vlasoch sme v tuk tuku uháňali k najvyššej budove a sledovali obrie mesto z vtáčej perspektívy. V čínskej štvrti sme ochutnali mangové palacinky a chryzantémový džús. Predavač obďaleč pražil cvrčky. Podmanivá vôňa pečenej delikatesy sa šírila až ku mne. Bolo to také jednoduché! Už som nedokázala držať hornú a dolnú peru pri sebe. Bezzubá starena, špinavé decko, hanblivý motorkár - všetci mi úsmev s radosťou opätovali. Štyridsaťkilové masérky sa menili na mocných sumo zápasníkov a pod vznešeným názvom „Thajská masáž“ mučili moje telo v bylinkových oparoch. Nezabudli sa pri tom usmievať. V džungli sme do nitky premokli a šliapla som do vlhkého slonieho hovna. Nenápadné pijavice, ktoré vyzerali ako čierne špáradlá, sa mi prilepili o nohy, zaguľatili sa a odpadli. Ostali po nich iba krvavé lýtka. Neprestala som sa usmievať.Raz podvečer sa na mňa naširoko usmial mních z tigrieho chrámu. Tento úsmev si cením najviac. Mnísi sa stravujú striedmo, vstávajú pred svitaním a poslednýkrát jedia okolo jedenástej dopoludnia. Áno, aj hladný muž sa vie usmiať. V národnom parku Sai Yok sme spali v drevených raftoch na vode. Na svitaní ma zobudili zvuky tropického pralesa. Vyšla som von, drevo podo mnou zavŕzgalo sa jemne zaknísalo. Bambusy sa v rannom opare skláňali nad vodou. Usmievala sa aj moja duša. Na malebnom ostrove Ko Chang som si našla kamarátku. Kim mala úsmev vytetovaný v očiach, na perách aj v srdci. Celé dni v horúčavách chodila po jemnom piesku a na krku mala zavesené klenotníctvo. Za euro som si od nej kúpila troje náušníc. Kim moje euro pobozkala, a potom sa ním dotkla svojho tovaru. „For good luck“, vysvetľovala a na pozadí jej vysmiatej hlavy sa trblietal Tichý oceán.„Bude spln. Dnes budeme púšťať na vodu toto“, ukázala mi drevený venček obalený banánovými listami so sviečkou v strede.A naozaj, keď padla tma, desiatky sklonených Thajcov v tichosti púšťalo do vody svetielkujúce venčeky. Myslela som, že som v rozprávke. Niwat, nosič kokosov a šťavnatých ananásov, mi vždy položil svoj ťažký náklad na uterák. Veľakrát som ho skúšala zdvihnúť a nikdy sa mi to nepodarilo.Pán Krivý (na ostrove ho tak volali všetci, lebo kríval), mal svoju reštauráciu zariadenú v obývačke. Horúce, štipľavé jedlo podával rovno vedľa postieľky, kde odfukovala jeho vnučka. V akváriu mal veľmi nahnevanú rybu, ktorá sa nechcela zmieriť so svojim osudom. V nenávistnej grimase búchala hlavou o sklo.Raz na svitaní som bosými nohami kráčala po vyľudnenej pláži. Na vlnách sa hojdal iba popraskaný čln, v ktorom sedel staručký rybár s klobúkom na hlave. Lovil sépie. Silná oranžová farba vychádzajúceho slnka zvýraznila jeho siluetu na oceáne. Zhlboka som sa nadýchla a vedome som si ten obraz ukladala do pamäti. A jedného dňa som vstala ľavou nohou. Len čo som vystrčila nos z dverí, priplietol sa ku mne pes.„Nič nemám, ideš preč!“, zvýšila som hlas. Nikdy nezabudnem na to, ako sa preľakol. Aký des mal v pohľade. Dialo sa čosi zvláštne. Kim bola v ten deň akási mrzutá a Niwat sa pri mne ani len nezastavil. Pán Krivý mal plno práce, neusmieval sa. Jeho vnučka z postieľky sústavne revala a zákazníkom brnkala na nervy. Prebodla som ju pohľadom. A vtedy som to pochopila. Je jedno či ste v raji alebo u nás v Bille. Úsmev je záležitosť nášho vnútra.