Office na chate

V Raji (to ako v office) sme zavesení na telefóne, zastrčení na meetingoch, nalepení v A4-kách a v monitoroch. O pól šiestej s ruksakom na chrbte oznamujem Ľudmile, že mi už fičíme. Zdvihne hlavu z kôpky papierov: „OK budem sa ponáhľať!“. Vtedy pochopím, že grupa, ktorú vezie v aute sa na chate pred polnocou neobjaví. Zorganizovať toľko ľudí je výzva. Motáme sa, čakáme sa, hľadáme sa. Autá a v nich pridusené posádky, čo postupne vypúšťajú pracovnú paru a naberajú tú víkendovú. Do vily prichádzame za totálnej tmy. Rozsvietime svetlá, zhadzujeme tašky, otvárame fľaše. Vyťahujeme poháre, koláče a pletené svetre. Janka vyleje na panvicu olej, pustí sporák a nahádže tam kuracie stehná. Za okamih je stôl v spoločenskej miestnosti plný. Krabičky od cigariet, mobily, nealko-alko, okúsané kosti, diskusia roztočená. Prifrčala aj Ľudmilina posádka, sme kompletní. Dvadsaťštyri kusov rozlezených v obrovskom starom dome. V spálni šesť nedotknutých postelí, schované izbičky, kuchyne, dve kúpeľne, veľký dvor a lavičky. Ako vyvolení! Hneď vedľa nás zrúcanina kaštieľa. Vybrali sme sa tam na etapy, snáď tam bude strašiť. Nestrašilo. Ak nerátame chalanov. Poniektorí už fakt pripomínali Jacka Rozparovača. Radovan vybabral s celým svetom. Dnes mali padať hviezdy. Bolo však zatiahnuté a divadlo sa nekonalo. Ale Radovan vyhodil do čírej tmy žeravé uhlíky z krbu. Spŕška hviezd, ani sme si nestihli želať! Ťažké rána. Pre tých čo nešli spať vôbec a pre tých, čo to skresali na dve hodiny. Statočnejší si pretreli oči, ústnou vodou poliali zuby a poď ho na raňajky do spoločenskej. Tuším nás tam bolo deväť. Že poďme pozrieť susedu a zastavme sa pre čerstvý chlieb ku gulášu. Suseda-babka bola úžasná. Rozhodla sa nečakať na svadbu svojej dcéry a pred týždňom otvorila dvanásťročnú pálenku! Skvele načasované! Voňala nádherne. Hruška s jablkom. Najprv sme sa okúňali, však je len deväť hodín, ale potom sme ju do seba hodili. Lahodná a jemná. A ešte jednu a ešte jednu. Po ďalšom štrnganí sa stôl začal vlniť, šmýkali sa mi oči, bála som sa, že mi stečú po líci. Zdalo sa mi, že slané rybky v miske začali plávať, kĺzali sa až k rohu stola! Babkine príbehy boli chytľavo smiešne. Nevedeli sme sa prestať smiať! Starenka bola ťahúňom a liala štvrtý krát. Tento krát marhuľovicu. Už naozaj kapurková! Opäť lahodná a jemná. Ledva sme sa dotackali k bráne, smiech škrtil. Bolelo ma hrdlo a strácala som hlas. Jedna triezva obeť (Eva) to došoférovala do potravín. Tancovali listy, autá, ulice aj domy. V potravinách tancovali predavačky, minerálky a rohlíky. Janka zhodila pyramídu paštét. Už sa nám rovnakú nepodarilo postaviť. Sobota ráno, v miestnych potravinách narváno a my opité, nech žijú dvanásťročné zázraky! Trepali sme sa s taškami a s dobrou náladou späť, Braňo už bafkal prvú rannú. „Sa cítite???“ zahral zhrozeného. To nás ešte viac dorazilo, igelitky leteli k zemi, náš rehot prehlušil aj rozbesnený brechot miestnych psov. Pripravili sme si silné hrnčeky kávy a doobeda z toho nejako vykľučkovali... Vybrali sme sa na hríby, kým štipľavý guláš bublal v obrovskom hrnci. Jožka sa stratila, darmo máme plný košík jedlí. Signál nikde, Jožka nikde, poďme na ten guláš, ona príde na chatu. (Aj prišla.) Štrngajú príbory, láme sa bochník chleba, dojedáme. Ešte výlet k Štúrovi, do krčmy na slabú kofolu a k partizánskym bunkrom. Nič sa však nevyrovnalo dvanásťročnému zázraku od susedy, ktorá ním vábivo mávala spoza plota kedykoľvek nás zbadala. Venované mojim kolegom / kamarátom.