ON

Pomôže. Pochopí. Zachráni. Vie veci ku ktorým sa márne snažím pričuchnúť. Upokojil svorku divých vlkov a vyhrabal z hrobov hyeny. Dal im šancu, keď sa už samé pochovali. Vraj pre mňa umrel. Na kríži a v prachu. Podradne, kruto, posmešne. V najlepších rokoch. Krásny, múdry, skvelý. Kráľ posledných. Vodca utrápených. Dirigent zrazených duší.Tu vonku ho moc nevidieť. Pri káve točíme o všeličom, len nie o tom ako sa cítil s pľuvancami na tvári a s klincami v dlaniach. Kostoly tu stoja už veky vekov. Bodka. Sú pre babky a veriacich. Život je v bare cez park hneď vedľa chrámu. A okrem toho, nemáme čas. V pondelok rodičko, v stredu kongres, v piatok nadčas, v sobotu vysávač a v nedeľu vyleštená metalíza. Hučia plazmy a praskajú hypermarkety. Letia veľké kabelky a mamutie okuliare. Blikajú automaty a silnejú štrajky. ON sa akosi vytráca.Naoko. Uisťuje ma, že nie som blázon keď rozohráme slovný ping pong. Tvrdí, že aj ostatní s ním meditujú, debatujú, snívajú. Vidí naše vnútorné masky, chránené povlakom z kože. Tento muž nerieši banality. Nekľučkuje pred pravdou. Vraví málo, ale pokojne a nahlas. Nestráca rovnováhu, nemá strach, nešteká a nehryzie. Nehrabe na svojom piesočku a netlačí sa dopredu. Je odvážny pred poslednou búrkou a vyrovnaný v stádovom ošiali. Závidím mu tú jeho dokonalosť. Rozťahané oblaky sa práve nechali zožrať sivou farbou. Rozpršalo sa.ON mi verí. Vie, že som roztrasená osika. Vie, že s ešusom v ruke čakám na prídel v nesprávnom rade. Vie, že sa ľahko vzdávam. Napriek tomu mi verí. Niekedy zabudnem, že je. Ani to ho nevytočí. Dodáva mi odvahu. Vraj aj ja dokážem to čo ON. A to mi povie chlap, ktorý v mukách z kríža zareval: Otče odpusť im, lebo nevedia čo robia! Vyšla dúha. Už ho zasa počujem. Hovorí mi šesť neskutočných slov:„Každým svojim výdychom dokazuješ, že som.“