Pod najvyššou budovou sveta Burj Khalifa som sa rozhodla, že sa tam niekde v okolí so sestrou najeme. Usmialo sa na nás šťastie. Na terase vychytenej reštaurácie, rovno pri fontáne, sa uvoľnil stôl a nebol rezervovaný pre nikoho ďalšieho. Usadili sme sa a nazreli do jedálneho lístka. Úsmev mi pri pohľade na ceny zamrzol kdesi na pol ceste, ale nedala som na sebe nič znať. Žijeme len raz, pripomenula som si.
Objednala som si šalát a miešaný drink. Na obrovské farebné vodotrysky som mala zo svojho miesta najlepší výhľad a známa veža mi blikala nad hlavou. Som v najluxusnejšej časti najluxusnejšieho mesta. Zhrnula som si to a vyšlo mi, že sedím na najluxusnejšej stoličke sveta. Fontána tancovala na nádhernú skladbu. Neverila som, že s vodou sa dá čarovať. Masa vody stvárala dychvyrážajúce akrobacie, zvíjala sa v scénickom tanci a vybuchovala ako ohňostroj. Nasvietená a posilnená hudbou sa načahovala až ku hviezdam. Z predstavenia som bola unesená. Sedela som tam so slzami v očiach, až kým mi nepriniesli šalát. Na zelených listoch trónil kozí syr. Smrdel na sto honov. Ak niečo nenávidím, tak je to kozí syr. Bola to moja chyba, v angličtine som si ovcu pomýlila s kozou. Premohla som sa a naklonila sa nad tanier. Dúfala som, že zo šalátu čo-to zachránim. Snažila som sa vydolovať aspoň kúsok paradajky, ktorá sa toho prekliateho syru nedotýkala. Keď som si ju vložila do úst, okamžite mi bolo jasné, že aj paradajka nasiakla kozou. Na takomto nóbl mieste som nemala odvahu vypľuť rajčinu do servítky. Sklamane som ju prežula a s nechuťou prehltla. Rozhliadla som sa a pohľadom hľadala čašníka. Chvíľu som ho sledovala a striehla na vhodnú chvíľu, ale čašník bol vo švungu, celý čas sa nezastavil a obskakoval snobov.
Slovenky, ktoré v Dubaji žijú, mi rozprávali hrôzostrašné príbehy o novodobom otroctve prisťahovalcov z chudobných krajín. Upratovačka z Etiópie vraj po svojej pani, zámožnej Arabke, aj splachuje záchod. Etiópčanke vzali pas a rok nemôže od svojho zamestnávateľa odísť, inak by musela vrátiť všetky peniaze, ktoré uňho zarobila. Raz v práci celý deň vracala, ale nemohla si dovoliť absenciu. Strhli by jej to z platu a to neprichádzalo do úvahy, keďže peniaze musela posielať domov svojim hladným deťom. S veľkými nevoľnosťami odrobila dvanásť hodín. Jej muž je na tom podobne. Už mesiac ho sužuje kašeľ, no niet ho kedy preliečiť. Týždeň má iba sedem dní a všetky sú pracovné.
Ani čašník, ktorý nás obsluhoval, to zrejme nemal ľahké. Nechcela som mu pridávať starosti. Vzdychla som si a uprela pohľad na svoje jedlo. Olivy poukladané na kraji taniera ma nabádali k jedeniu, ale po tom, čo ma prekabátila paradajka, som im už neverila. Dvakrát sa nedám nachytať! Vzdala som sa akýchkoľvek ďalších pokusov uloviť zo šalátu niečo pre seba. Odsunula som tanier a ešte dlho som gánila na bieleho tyrana, ktorý ovládol uhorky, papriky, aj mňa.
Ako som predpokladala, čašník nebol vnímavý a nepozastavil sa nad tým, že mu vraciam nedotknutý tanier. Nezazlievala som mu to, vo svete hojnosti drie ako kôň. Bol rád, že čochvíľa bude záverečná. A o pár dní výplata, ktorú celú pošle rodine do Pakistanu. Vstávala som od stola nahnevaná a prisahala som, že v živote sa na žiadnu kozu ani nepozriem.
Nie je všetko zlato, čo sa blyští, no ja som sa opäť nechala zlákať. Honbe za prepychom som prepadla aj v Berlíne. Stála som pred hotelom Adlon, ktorý zo všetkých strán obliehali turisti. Má bohatú históriu, o jeho výstavbu sa pričinil posledný nemecký cisár. Hotel bol na vrchole svojej slávy aj počas druhej svetovej vojny. Toto chýrne miesto je opradené mýtami i škandálmi. Vstúpila som na pôdu nemeckej pýchy. Na recepcii ma vítala impozantná socha slonov. Nedala som to na sebe znať, ale cítila som sa slávnostne. Zamierila som do presklenej kaviarne. Zrkadlá sa blyšťali, grandiózny strop sa jagal, na zemi nebola jediná omrvinka. Pohodlne som sa uvelebila v kresle pri klaviristovi vo fraku. Objednala som si a pohľadom skontrolovala okolie. Či tam náhodou nesedí Beyonce.
Čašníčka v rukavičkách predo mňa položila viedenskú kávu, ktorej cena by pokryla týždenné obedové menu v malom slovenskom meste.
„Guten apetit,“ povedala.
Nečudovala som sa, že mi zaželala dobrú chuť. Obrovský pohár bol po okraj naplnený čiernym nápojom a pokrytý bohatou šľahačkou, v ktorej bol zapichnutý hrubý karamelový keks. Šľahačku som si nabrala na lyžičku a pomaly vložila do úst. Čo za kravy chovajú na nemeckých farmách? Hustá biela pena sa mi rozpúšťala na jazyku. Za tónov klavíra som prehĺtala oblaky.
Bola som pohodlne usadená pod diamantovým lustrom a nasávala atmosféru, ale úprimne povedané, necítila som sa vo svojej koži. Svet bez omrviniek mi nesedel. Odrazu som zatúžila sedieť vo vyťahanom svetri pred svojím laptopom. Vyšla som von s bruchom plným šľahačky a kliesnila som si cestu k Brandenburskej bráne, až kým ma nepohltil ruch veľkomesta.
Blahobyt nezaručí pokoj v duši. Darmo bývame v päťhviezdičkovom hoteli, keď nemáme päť hviezdičiek v srdci. Hoci som sa už plavila zaoceánskou výletnou loďou, na ktorej sa podával anglický čaj za zvukov komorného husľového kvarteta, najlepšie sa cítim u rodičov, keď celý dom zaplaví vôňa francúzskych zemiakov, ktoré oco práve vytiahol z trúby.
Niekedy, keď kráčam do práce a prší, schválne nevytiahnem dáždnik z tašky. Pri chôdzi naťahujem krk a ovoniavam vzduch. Nenápadne, tak aby ma nikto nevidel, privriem oči a zbieram na líca kvapky dažďa. V tej chvíli sú nóbl reštaurácie, päťhviezdičkové hotely aj luxusné lode iba atrapami, ktoré šmahom ruky poslalo do kúta obyčajné upršané ráno.
