Pijem kávu so speneným mliekom v domnienke, že ma nasýti a vďaka tomu vynechám poobedňajší snack. To je, samozrejme, lož. Dopijem, pokrčím papierový téglik a z kabelky vylovím niečo na zahryznutie. Fat white, bičujem sa trpko.
Kedysi dávno som mlieko nemohla ani cítiť. Nosili nám ho cez prestávku v priesvitných vreckách s prilepenými slamkami. Každá trieda vyfasovala jedno vedro a v ňom plno nasáčkovaných mliek. Dvíhal sa mi z toho žalúdok. Radšej som vyšla na chodbu, podišla k oknu a prstami sa rýpala v kvetináči.
„Môžeme si otvoriť aj tvoje mlieko?“ vykukli z triedy moji rómski spolužiaci s bielymi fúzami.
„Pokojne si ho rozdeľte,“ prikývla som vďačná, že ho za mňa má kto vypiť.
Keď sme si ho v škole prírode niesli v chlebníkoch na výlet a súdružka učiteľka Králiková vyhlásila, že je čas otvoriť si mlieko a vypiť ho, nelenila som. Vyliala som ho do jedného z partizánskych zákopov, na ktoré sme sa šli pozrieť. Ani som sa nestihla spamätať, stála predo mnou učiteľka a vylepila mi takú facku, že aj ucho mi horelo. Nad bunkrom z druhej svetovej vojny som dostala svoju prvú facku v živote. Možno ju pobúrilo, že som zneuctila pietne miesto, hoci zem bielu tekutinu rýchlo vsiakla. Možno bol jej otec partizán a spomenula si, ako jej hovoril, že nemali čo do úst a jej prišlo ľúto, že ten vzácny mok trestuhodne vylievam. Už sa nikdy nedozviem pravú príčinu jej pohnútok vyťať mne, bezproblémovej žiačke, také zaucho, že naň nedokážem zabudnúť ani po viac ako tridsiatich rokoch.
Ešteže s mäsom som nemala problém. Pôrody sa nekonali v nemocniciach, ale v školských jedálňach. Hotové muky. Deti mali sklonené hlavy, po lícach im stekali slzy a súdružky učiteľky len dokola opakovali:
„To mäso musíš zjesť! To mäso musíš zjesť!“
Našťastie, ja som vyrastala na zabíjačkových pokrmoch a domácich kurencoch, mäso mi chutilo. Mlčky som ho prežúvala a sledovala utrápené tváre spolužiakov sediacich okolo mňa.
Zaskočilo ma, že pedagógovia na konzumovaní jedla, ktoré dieťaťu nechutí, neprestali bazírovať.
„Musel tú špenátovú polievku zjesť, mamička,“ vysvetľovala dlhoročná učiteľka mojej kamarátke, s ktorou som zhodou okolností šla vyzdvihnúť jej syna Ľuboška.
Ten o krivde, ktorá sa mu stala, povedal maminke hneď, ako ju zbadal vo dverách.
„Nemusel, ja ho doma do ničoho nenútim, tak ho prosím nenúťte ani vy,“ bránila sa kamarátka.
„Ale tu nie je doma, tu musí byť disciplína. Keby ju nezjedol on, nezjedli by ju ani ostatné deti.“
„Preto ste ho zavreli do druhej miestnosti a vyhrážali sa, že kým ju nezje, nevyjde odtiaľ?“
„Deti nemôžu vidieť, že nad jedlom vymýšľa!“
Mlčky som sledovala kamarátku. Bublala ako hovädzí vývar. Potom sa bez pozdravu zvrtla a ťahala syna do šatne. Tam si k nemu čupla a obliekala mu bundičku. Všimla som si, že sa jej trasú ruky.
„Najskôr sa potrebujem upokojiť,“ hlesla, kým jej prsty nešikovne zapínali gombíky.
Pri vedľajšej skrinke sa prezúval blonďavý chlapček. Jeho ocko stál nad ním a v ruke držal ruksak s potlačou šteniatok zo seriálu Labková patrola.
„Adamko, ty si dnes zjedol špenátovú polievku? Veď špenát neznášaš.“
Adamko si prestal pchať nohu do tenisky, pozrel do zeme a povedal:
„Nechcel som, aby ma zavreli ako Ľuboška.“
Škôlka v Bratislave, apríl 2023
