Ak by tak urobila, musela by som pred celou sálou priznať, že ja deti nemám.
„Vy máte deti?“
„A vy?“
„Vy máte deti?“
Každý, koho sa herečka spýtala, jej pritakal.
„Áno, všetci máme deti,“ skonštatovala postava Táni Pauhofovej v divadelnej hre Chaos.
Nie je to pravda, nie všetkým príslušníčkam nežného pohlavia bolo dopriate mať deti. Ešte sú tu bezdetné ženy a staré dievky.
V Karlových Varoch som sa zúčastnila skvelej besedy s Janom Svěrákom, ktorý si v ten večer prevzal Cenu prezidenta filmového festivalu. Moderátorka po úvodnom rozhovore vyzvala prítomných, aby sa hosťa spýtali na čokoľvek. O slovo sa prihlásila pani v okuliaroch a režiséra sa opýtala, ktorý zo svojich filmov má najradšej.
„Máte deti?“ odpovedal jej protiotázkou.
Pani pritakala, ale nezdalo sa, že filmár čaká na jej odpoveď, hneď sa nadýchol a pokračoval v odpovedi:
„Tak potom budete rozumieť tomu, keď poviem, že s filmami je to ako s deťmi. Neviete si vybrať, ktoré máte najradšej.“
Režisér automaticky predpokladal, že pani v okuliaroch má deti. Sedela som v obecenstve, opäť raz chytená do pasce svojho prekliatia a hovorila som si, že ja sa radšej neprihlásim a nebudem klásť žiadne otázky. Nikdy neviete, odkiaľ to na vás vyskočí.
Avšak západná kinematografia už vzala na vedomie trend osamelých žien. Čoraz viac hrdiniek filmových projekcií sú ženy v strednom veku predierajúce sa životom bez vzťahu a detí. A nie sú to žiadne podivínky zabarikádované v byte s mačkami. V snímkach, ktoré som tento rok na filmových festivaloch videla, sa búrajú stereotypy aj vďaka dialógom.
„Máte deti?“ pýta sa namosúrená pani a gáni na ženu v úrade, ktorý prideľuje sociálne dávky.
„Nemám,“ odpovedá žena.
Táto odpoveď ma prekvapila, nečakala som ju. Istým spôsobom bola pre mňa revolučná a bola som zvedavá na to, ako sa bude rozhovor uberať ďalej.
„Vďaka bohu!“ vyprskla pani. „Inak by ste vedeli, aké je to ťažké!“
Ten francúzsky film mapoval život osamelej novinárky po štyridsiatke, ktorá chce, rovnako ako každý z nás, dať svojmu životu zmysel. Bol to pekný príbeh, no najviac mi utkvel v pamäti vyššie popísaný dialóg.
Byť starou dievkou v našich končinách nie je ľahké. Spoločnosť na nás ukazuje prstom a drží si odstup. Veď každá normálna žena má chlapa, alebo aspoň dieťa. Sme tak trochu neprebádané a záhadné. Ľuďom v mojom okolí napríklad nejde do hlavy, čo celé dni robím. Občas ich pristihnem pri tom, ako si ma zvedavo obzerajú.
„Poďte bližšie,“ mám chuť im vtedy povedať. „Nehryziem.“
