Prvýkrát som menštruáciu dostala v pionierskom tábore, ďaleko od domova, vyľakaná zo škvŕn, ktoré som si neustále nachádzala na nohavičkách. V tom čase som nevedela, že žena tam dole krváca. Nikto mi to nepovedal. V tmavej latríne pod lesom som s búšiacim srdcom rozmýšľala, čo mám robiť. Zvonka presvitalo dnu iba málo svetla, myslela som si, že mám hnačku. Vyšla som z latríny a mierila do svojej chatky. Musela som vyzerať nešťastne, lebo ma zastavila vedúca a spýtala sa, čo sa stalo. Povedala som jej, že mám asi hnačku a že som si už zašpinila všetky nohavičky. Zaviedla ma do svojej chatky, spod postele vytiahla kufor a čosi v ňom hľadala.
„Toto ti pomôže,“ podala mi balík vložiek a oboznámila ma so všetkým, čo s tým súviselo.
Vedúca zrejme mojej mame povedala, čo sa stalo, lebo keď som prišla z tábora, mama večer uložila mladšie sestry do postele, a potom prišla ku mne do izby. Sadla si ku mne, pohladila ma po hlave a rozplakala sa. Vedela som, že to má súvis s tou vecou, ktorá sa mi stala v tábore, ale nechápala som, prečo kvôli tomu narieka. Mama toľko plakala, že nedokázala hovoriť, tak som sa jej radšej nič nepýtala. Jednostaj ma hladkala po hlave a ja som sa cítila ako niekto, komu sa prihodilo niečo strašné.
Avšak v dome sme boli štyri ženy a menštruácia sa čoskoro stala bežnou súčasťou našich dní. Zdalo sa, že v tom čase náš otec zarábal najmä na vložky.
O mnoho rokov neskôr sa jednej zo sestier narodila dcéra a ja som sa stala jej krstnou mamou. Počas krstu som ju držala na rukách ako vzácny poklad a povedala som si, že jej prezradím všetky tajomstvá tohto sveta.
„Čo to je?“ spýtala sa ma ako sedemročná, keď mi v kabelke našla balík vložiek.
Pustila som sa do vysvetľovania.
„To je nechutné!“ prerušila ma a utiekla k trampolíne, na ktorej vzápätí začala skákať.
„Máš krample, či ako sa to volá?“ spýtala sa ma o dva roky neskôr, keď ma videla ísť s vložkou na záchod.
„Chcela si povedať krámy... a v skutočnosti sa to volá menštruácia,“ odvetila som jej.
„A bolí to?“ pýtala sa ďalej.
Uistila som ju, že sa nemusí ničoho báť. Do rozhovoru sa zapojili aj moje sestry. Krstná dcéra nám kládla otázky, na ktoré sme sa jej snažili čo najzrozumiteľnejšie odpovedať.
Až stretnutie, na ktorom som po tridsiatich rokoch uvidela vedúcu tábora, ma prinútilo k tomu, aby som mamu konfrontovala s otázkou, prečo ma vlastne neupozornila na to, že čoskoro dostanem svoju prvú menštruáciu.
„Neviem,“ priznala úprimne. „Ani mne to nikto nepovedal.“
Šla som za babkou a tá mi rozpovedala ešte bizarnejší príbeh ako bol ten môj z tmavej latríny pod lesom. Keď dostala moja babka menštruáciu, zľakla sa, že je chorá a že možno aj umiera. Veľmi sa bála a hanbila zároveň. Tajne vošla do záhrady a svoje krvavé nohavičky zakopala do zeme. Až keď si jej strašia sestra všimla, čo v záhrade stvára, vysvetlila jej, o čo ide.
„Nerozumiem tomu,“ vyhlásila som. „Žena v živote zažije toľko vecí, s ktorými si nebude vedieť dať rady, nebolo by dobré, ušetriť ju aspoň tohto?“
Moja babka len pokrčila plecami a povedala:
„Vtedy sa o takýchto veciach nehovorilo, bolo to tabu.“
Tabu, ktoré sa prenášalo z generácie na generáciu, a teraz sa ním trápia otcovia dospievajúcich dcér, ktoré majú zverené do striedavej starostlivosti.
„Najviac sa desím toho, že to moja malá dostane práve vtedy, keď bude u mňa,“ zdôveril sa mi rodinný známy. „Pre mňa ako pre muža nie je príjemné hovoriť o takýchto veciach so svojou dcérou.“
Zdá sa, že táto doba prináša so sebou nové výzvy.
A raz, v jedno sobotné popoludnie, keď sme všetky tri sestry sedeli spolu pri káve, vošla do kuchyne moja krstná dcéra.
„Mami?“ ozvala sa a urobila dramatickú pauzu, aby na seba upriamila pozornosť. „Dostala som krámy.“
A ja som sa neubránila slzám. Nedojalo ma to, že sa z nej stáva žena, ale to, že nám to oznámila s hrdosťou v hlase.
