Deti ma obkolesili a čakali, čo urobím. Pohľadom som hľadala ostatných dobrovoľníkov, ale tí boli zaneprázdnení, alebo radšej nechceli vidieť, čo práve riešim. Neochotne som vzala servítky a vyrazila s deťmi na miesto činu. Ďusko stál v kríkoch so stiahnutými gaťami a decká sa mu hlasno posmievali. Urobili mi miesto a hneď sa tlačili za mnou, chceli čo najlepšie vidieť, ako si poradím. Toto predstavenie ich zaujímalo viac ako bábkové divadlo, či literárna beseda. Dychtivo a zároveň pobavene sledovali každý môj pohyb. Podišla som k Ďuskovi a musela som si dávať pozor, aby som nestúpila na kôpky, ktoré vôkol seba narobil. Najmä som si však musela poradiť so zvyškom v jeho slipoch. Keď som si vzala na starosť tento projekt, zorganizovať denný tábor pre tridsať detí z rómskej osady pri Banskej Štiavnici, netušila som, že budem čeliť aj takýmto situáciám. Rozložila som si servítky na zem a zohla sa k Ďuskovmu zadku. Snažila som sa pri tom netváriť znechutene, stačilo, že už čelil výsmechu kamarátov, nemusel znášať ešte aj moje vykrivené ústa.
Z kabelky som vylovila euroobal a vytiahla z neho Zmluvu o umeleckom výkone, mala som ju pripravenú pre rapera, ktorý nám v ten deň odohral koncert. Ďuskove špinavé slipy som zabalila do euroobalu.
„Áno, ráno dosť miešal, zjedol kadečo,“ pritakala Ďuskova mama popoludní, keď som jej podávala euroobal a špinavé slipy v ňom.
Deti povyskakovali z autobusu a ja som si opäť vydýchla, že sme ratolesti matkám odovzdali v plnom počte a bez ujmy na zdraví. Boli živelné a krv v nich bublala tak hlasno, že som ju počula aj cez hluk, ktorý neustále okolo seba robili. Lietali po ihriskách, nevadil im úpek, hnali sa za futbalovou loptou. Keď začuli hudbu, pustili z rúk švihadlá aj temperové farby a začali tancovať. Krv im tiekla z rozbitých kolien, ale neľutovali sa. Chceli byť pri všetkom a všade. Z bagiet vyťahovali zeleninu a pýtali si viac salámy. Stále niečo vymýšľali. Fľaše s vodou napríklad obrátili hore nohami, zubami urobili dieru do plastu a k nej si prikladali pery. Udržať ich pozornosť bolo takmer nemožné. V botanickej záhrade sa rozutekali po celom areáli. Strácali sa mi za širokými stromami a ja som tŕpla, ktorý z nich sa mi stratí navždy.
Každé ráno do osady prichádzal autobus, v ktorom som sedela spolu s dobrovoľníkmi. Denne ma dojímal pohľad na početnú skupinku detí, postávajúcich pri ceste spolu s rodičmi. Mala som obavy, že ich budem zháňať alebo že neprídu. Ale oni sa nevedeli dočkať, kedy nastúpia dnu. Niektoré deti vraj postávali pri ceste už dve hodiny pred príchodom autobusu.
„Prečo plačete?“ spýtala som sa ich raz ráno, keď sa usalašili na sedadlách.
„Budete nám chýbať,“ odvetili so zaslzenými očami.
„Ale veď tábor ešte nekončí!“
„Ale my to vieme už teraz.“
Kamarátka ma pred spustením celého projektu varovala, nech si dávam pozor, aby mi rómske deti niečo neukradli. Ale oni mi kradli iba energiu a dávali všetko, čo im prišlo pod ruky: keksíky, obaly na mobil, sponky do vlasov. V zoologickej záhrade mi z kabelky vypadli slnečné okuliare, a predbiehali sa v tom, kto sa na ne vrhne prvý, aby mi ich mohol podať. V tesnej blízkosti zbadali orla skalného a od strachu z dravca sa ku mne túlili. Opice ich, naopak rozosmiali. Chytali sa za bruchá a nevedeli sa prestať smiať.
V kine sme si púšťali film o chlapcovi, ktorý sa bez rúk a bez nôh naučil plávať. Bridil sa okoliu, nik mu nepomohol, keď to potreboval. Jeden z dobrovoľníkov, povolaním pedagóg, tiež Róm, film prerušoval, viedol s deťmi dialóg, aby udržal ich pozornosť a urobil premietane interaktívnym.
„Aj my sme iní,“ vysvetľoval deťom. „Aj na nás budú ukazovať prstom. Videli ste to? Ten chlapec sa naučil plávať bez pomoci iných. To je aj našou úlohou. Nečakať na pomoc, ale pracovať na sebe.“
Sedela som s nimi pred plátnom a v prítmí sa dívala na ich tváričky. Môcť ich osem dní pozorovať, bolo pre mňa najväčšou odmenou za mesiace príprav a organizácie.