Nečudo. Počas celého týždňa sa na ňom producírovali silné mená. Potom, ako ich doviezla limuzína, vystúpili a zaborili doň svoje vyleštené topánky. V slávnostných róbach boli obdivovaní z každej strany. Koberec nielenže musel niesť ťarchu ich slávy, ale aj váhu novinárov, fotografov a ochrankárov. Smietky z podrážok padali sem a tam. Červený koberec na seba neustále priťahoval pozornosť. Každý chcel byť k nemu čo najbližšie. Kým všetci upierali oči na odhalené dekolty, v tichosti naň sadal prach.
Mesto bolo plné hviezd, kde som sa pohla, samé celebrity. Človek sa o ne doslova potkýnal. Herečka v kaviarni, herečka smerujúca na masáž, herečka cupitajúca v noci sama ulicou. Režisér dojedajúci rebierka pri vedľajšom stole v reštaurácii a uponáhľaný herec predierajúci sa davom. V meste prebiehali vernisáže, výstavy a neskoro do noci hral orchester. Všade rozvoniavali teplé kúpeľné oblátky. Redaktori festivalových novín denne prinášali tipy na besedy, rozhovory, autogramiády. Na uliciach hrali diskdžokeji, pri ktorých postávali ľudia a pili šampanské. Sledovala som záznamy z tlačoviek, čítala filmové recenzie alebo som len tak ležala v parku a nasávala atmosféru.
To najlepšie sa však odohrávalo ďaleko od divokých večierkov, pouličných diskdžokejov a kvetinových parkov. Na korbe nákladného auta som sa viezla s utečencami, ktorí boli schovaní medzi sliepkami. Zažila som s nimi adrenalínový nočný beh cez les aj plavbu chatrnou loďkou v smrtiacich vlnách. Bola som v chatrči uprostred chudobnej indickej dediny, kde stále vládol kastovnícky systém. S osamelým mladíkom som blúdila v uliciach Berlína a v Turecku som bola svedkom napätého vzťahu otca a syna žijúcich v drsných podmienkach na brehu egejského mora. S talianskou kaderníčkou, ktorá mala hlavu plnú úverov a komplikovaných vzťahov, som brázdila ulice Ríma.
Z kinosály práve vychádzali diváci a začula som, ako sa jeden kamarát sťažuje druhému:
„Ty vole... Kórejská komorná monodráma.“
Aj ja som na jednej beznádejnej gruzínskej snímke vydržala iba 50 minút. Našťastie, pri ostatných filmoch som sa nemusela premáhať a nič podobné mi nehrozilo.
Aké nevšedné, natiahnuť si budík, aby som nezmeškala do kina! Usádzala som sa na svoje miesto a každého zdravila: „Dobré ráno!“. Ešte som nebola poriadne prebratá, keď hlavná predstaviteľka prišla na pódium a povedala pár slov o svojej filmovej postave. Pohodlne som sa usadila a ponorila sa do ďalšieho silného príbehu.
Všetci tí bezútešní hrdinovia na plátne mi otvorili svoj vnútorný svet a ten bol hlboký. Cesta k nemu je neprebádaná, lebo každý z nás je originál. Život môže byť pútavý, komický ale aj žalostný. Vďaka filmárom som sa pozrela na miesta, na ktoré by som sa nedostala. Do duše človeka. Filmy na festivale mi otvárali oči a to ma nútilo zamyslieť sa nad tým, ako by vyzerali naše sfilmované príbehy. Napríklad o už zmienenej upratovačke. Bol by na ňu dlhý záber ako vypína vysávač, vystiera sa, masíruje si spánky a hlasno vydýchne. Nad čím premýšľa? Možno by sa z jej osudu vykľul prekvapivý scenár. Lebo tie najdôležitejšie veci nevidno na červenom koberci, ale v srdci, ktoré je bezpečne skryté pred zrakom ostatných.
