Spomaľ dievča!

Utekám, čarbem do diára, škrabem zo stien pohodu. Rozmýšľam s rozfúknutými nápadmi v hlave. Snívam a zbytočne. Odfláknem dialóg s najbližšími. Premrhám vzácny čas na návšteve, lebo visím na mobile a dohadujem večerné stretko. Z rýchlika vybavím segru, ktorú som týždeň nevidela a týždeň neuvidím. Moja myseľ konským cvalom uháňa dopredu a ja ju neviem zastaviť. Usmiať sa na psa. Vstať o druhej poobede. Otvoriť rozčítanú knižku spred dvoch rokov. Nebodaj do zblbnutia rátať hviezdy. Vytiahnuť storočné lego a hrať sa s deťmi od vedľa, vtedy ide ten čas tak trápne pomaly. Pustiť uzdu a len tak sa nechať viesť. Nevedieť čo je za ďalšou zákrutou a nečakať neónové vchody do palácov.Zastavím. Lebo moje Dobré Ja mi z kúta šepká: spomaľ dievča. Šepká mi, aby som otvorila okno a zapla staré cédečká. Že imidž ulietanej, vyťaženej, večne niekde vycestovanej babizne nie je to pravé orechové. Že darmo míňam prachy na zábavu, keď to vnútri nie je v poriadku. Leto si vraj treba užiť viac. Opaľovacie krémy, penové diskotéky, šantenie v mori, flirty bez mejkapu (veď sme opálené), túry, zámky, festivaly, cestovné tašky a množstvo časopisov k vode. Nebyť kine, ale kdesi vonku na opekačke, či na terase s rozdrveným ľadom v káve. Ja mám najradšej, keď so susedmi sedávame vzadu za domom, len tak neplánovane. Popíjame strik, zobkáme ríbezle alebo chrúmeme osolenú kukuricu. V teplákoch a starých teniskách. Rozhovor sa pohodlne valí ako živá rieka. Témy sa menia, občas mlčíme. Okolo nás je plno muškátov a bujná tráva. Niekedy vtedy mám pocit, že som spomalila a že to je ono. Idem sa naučiť žiť pomaly.