Čitateľka narážala na sériu mojich blogov „Denník starej dievky“. Musela som uznať, že to bol originálny dotaz, takúto otázku mi ešte nikto nepoložil.
Ja som tam staré dievky nestretla. Videla som krásne dievčatá, s hustými hrivami, vykračujúce si pod zdevastovanými panelákmi, akoby im patril svet. Videla som tridsiatničky, priskoro zostarnuté, s vyťahanými prsami, pod pazuchou mali zastrčený chlieb a náhlili sa ktoviekam. Videla som vychudnuté ženy, vrieskajúce na deti okolo seba a videla som zanedbané stareny bez zubov, ktoré celé dni sedeli na lavičkách a fajčili. „Dokážu ženy na Luníku IX ešte snívať?“, pýtala som sa vtedy v duchu. Počula som tam silný ľudský príbeh, ktorý sa naozaj stal a rozhodla som sa o tom napísať knihu. Je o Marike, matke dvoch detí lapenej v pasci. Chudoba a sociálna vylúčenosť jej každý deň hádžu polená pod nohy. Snaží sa uchrániť svoj krehký vzťah, ale ten je vystavený mnohým prekážkam. Pre niekoho je to love story, pre niekoho sociálna dráma. Touto novelou som chcela poukázať aj na to, aké ťažké je byť ženou na Luníku IX.
Otázka, ktorú som dostala počas besedy mi vŕtala v hlave. Aké sú staré dievky na Luníku IX? Sú vôbec? Aj tam im okolie dáva najavo, že nezapadajú do šablóny?
Skontaktovala som sa so saleziánom, ktorý na sídlisku žije už veľa rokov a spýtala sa ho, či pozná nejaké staré dievky.
„Nájdu sa,“ odvetil stručne a po chvíli dodal: „Otázka znie ale inak. Ktorá žena sa na Luníku IX cíti skutočne milovaná svojím manželom? Muži tu ešte nedozreli. Ako im pomôcť, aby prevzali zodpovednosť za rodinu a prijímali manželku za rovnocennú?“
Dotaz z besedy tak otvoril oveľa dôležitejšiu a zložitejšiu otázku. Odpoveď na ňu dennodenne hľadajú saleziáni, mníšky aj dobrovoľníci z misijného tímu na Luníku IX.
Každý si z Luníka IX prinesie svoje otázky. Prvý deň po tom, ako som sa z košického geta vrátila som stála na promenáde pri Eurovei a rozplakala som sa. Paničky okolo mňa venčili jorkšírov, ktorí popri nich cupitali na mäkkej tráve. Psíci boli čistí a vyčačkaní. Ak by sa im do labky zapichol tŕň, paničky by ich zobrali na ruky a trielili s nimi do ambulancie. Tak dobre, ako sa mali jorkšíri, korzujúci pri Dunaji, sa nemalo ani jedno dieťa na Luníku IX. Deti tam vyrastajú v bytoch bez tečúcej vody a vlastných postelí. Ktovie, aký by bol môj osud, keby som tam žila. Asi by som, na rozdiel od reality, mala muža aj deti. A možno by ma manžel nebil a život s potkanmi pri vybitých oknách by bol znesiteľný, hoci sa to ľuďom, ktorí tam občas prídu, zdá nemožné. Stála som pred Euroveou, bičovaná otázkami, ktoré som si z neslávneho sídliska priniesla ako nežiadúce suveníry. Nad čím by som uvažovala počas bezsenných nocí? Objavila by som v sebe lásku ku knihám? Našla by si ma samota aj tam? Všetky tieto otázky viedli k jedinej a zamýšľam sa nad ňou dodnes. Aká by som bola, keby som sa narodila na Luníku IX?
