Strach je prezlečený za kokosové pusinky

Salónky sú bezradne zachytené v ihličí, knižné bestsellery čakajú pod jedličkou, z obrazovky hučí Kozi Kuzi Kuzuka. Medové a tvarohové beštie v trúbe ceria zuby na moje zúbožené svedomie. Voňajú škoricovo, tlačia sa vedľa seba mäkké a dokonalé. Sadám pred ne. Pred makové vrahyne a nutellové intrigánky. Dorazím ich skôr, než oni dorazia mňa. Kúpeľňa sa ligoce, majonézový šalát obsadí pól chladničky a ja lúskam orechy. Ako Marfa. Radšej sa zdvihnem k hŕbe špinavých riadov. Keď mama obaľuje kapra, celá kuchyňa je hore nohami. Vonku sa stmieva. Rozžiarená Karinka oblieka snehuliakovi svoj sveter a rukavice. Na susedných domoch už blikoce výzdoba. Psi sa v zasnežených pelechoch túlia k mačkám. Autá akoby zmizli z povrchu zemského. Ahaho, kokosové pusinky! Zašívajú sa za karamelovým likérom. Prisuniem ich k sebe. Ležia v košíku usmievavé, magické a zradné. Ako tento rok. Dvetisícdvanásť. To bol teda záber! Let balónom, odreté kolená, exotika, bačorina, straty, nálezy, smútočné vence, krsty, kde pak ty, ptáčku, hnízdo máš?A čo všetko sa udeje do ďalšej Tichej noci?Zahryznem do pusinky. Odrazu sa môj strach z vianočných kíl, budúcnosti, samoty a čojaviemzčohoešte rozplynie ako kokos na jazyku. Len teplo. Ticho. Poriadna siesta. Hrubé ponožky. Vanilkové rožky. Široký gauč. No absolútny luxus. Natiahnem sa za dekou, nečakane omámená čarom prítomného okamihu. "Poďte večerať!" vyruší ma výkrik z kuchyne. Za oknom skuvíňa ľadový vietor, štrngoceme príbormi, mordujeme sa s kostičkami. Všetci spolu, s plnými bruchami a zdraví. Treba nám viac? Tak šťastné a veselé!