Keď som bola malá, na dvere nám klopali bratranci, strýkovia i susedia. So sestrami a s mamou sme mali premočené šaty a mokré vlasy. Špinavé poháre sa hromadili v dreze, dom voňal ako parfuméria a kuchyňa bola lepkavá od vaječného likéru.
Od minulého roka sa mi spomienky na Veľkú noc budú spájať s tebou. Celé sviatky si visela na úradnej tabuli uprostred vyľudneného námestia. Taká krásna, taká osamelá. Usmievala si sa na nás za sklom, s hustou záplavou vlasov a láskavým pohľadom. Cupitali okolo teba mníšky, náhliace sa do kostola a prechádzali okolo teba malí šibači s vreckami plnými peňazí. Kým som tam stála ja, neprešlo ani jediné auto. V sviatočnom tichu začalo mrholiť. Kvapky stekali po skle, vyzeralo to tak, akoby za tebou plakalo tvoje vlastné smútočné oznámenie. Máme rovnaké mená a keď si odišla, vyhľadala som si v telefóne naše vzájomné správy. Ani raz za tie dlhé roky som ti k meninám nenapísala prvá. Bola si to ty, ktorá mi vinšovala zdravie hneď zrána. Chcela by som to napraviť, ale kam ti mám písať? Tam, kde si teraz nie je signál.
Spustil sa dážď. Stála som na prázdnom námestí so zatiahnutou oblohou a dlaňou čistila sklo, za ktorým visela tvoja fotografia. Spomínala som na to, ako sme sa videli poslednýkrát. Bolo to krátko pred tvojou smrťou. Narazili sme na seba v úzkej uličke v papiernictve a ja som nazrela do kočíka. Tvoj vytúžený poklad spal. Pýtala som sa ťa, aký je to pocit mať dieťa, hoci už výraz tvojej tváre prezrádzal, že rola matky ťa naplnila až po okraj. Ty si nikdy nechcela obracať pozornosť na seba, chcela si vedieť, ako sa mi darí s knižkou. Rozprávali sme sa len chvíľu. Ponáhľala som sa a nechala som ťa pri pulte s plastovými maľovanými vajíčkami.
Pochovali ťa hneď po sviatkoch. Kládli ťa do zeme a ja som už vtedy vedela, že v skutočnosti nie si v truhle, ale v našich srdciach. Keď som sa z tvojho pohrebu vracala domov, prechádzala som cez park okolo lavičky, na ktorej sedela matka s dieťaťom. Dieťa plakalo a matka ho trpezlivo tíšila. Kto utíši tvoje dieťa? Sadla som si obďaleč a konečne som sa rozplakala.
Tvoj syn už vie chodiť a držať v ruke korbáč. Maličký, vyobliekaný a roztomilý. Kde sú všetci tí chlapci, mládenci a muži, ktorí vyrastali bez vrúcneho objatia svojich matiek? Tento blog venujem všetkým synom, ktorí svoje mamy nešibú a nie je to preto, že by nechceli.
