Keď som odchádzala, našla som Kvetku v hlúčiku senioriek na lavičke.„Užívame si vzduch,“ hlásila mi veselo. „Začína vykurovacia sezóna, tak aby sme z babieho leta ešte niečo mali.“ „Vraj máte deväťdesiat?!,“ vypadlo zo mňa.„Ak Boh dá! Moja nebohá mama mala šesť mesiacov do stovky a bola čiperná do poslednej chvíle. Raňajky boli jej parketa. Raz neprestrela stôl a my sme ostali zarazení. Vošli sme do jej spálne, už bola studená. Takto s nami vybabrala! Všetci sme sa tešili na oslavu.“Oči jej šibalsky hrali. Namaľované ústa jej sústavne trkotali. Kadere vlasov jej skackali okolo pliec. Takých sviežich 70, kypela z nej radosť. Toľko energie a elánu som videla len u malých detí.„Aké je Vaše tajomstvo?,“ vyhŕkla som odrazu.Na chvíľu sa zamyslela.„V prvom rade si treba vedieť robiť srandu zo seba a myslieť pozitívne za každých okolností. Viete, život je nádherný dar.“„A to je celé?“ „To je celé,“ povedala spokojná sama so sebou.Bola som už pri bráne, keď mi zakričala: „A nie, že to niekomu vyzradíte!“
2. okt 2013 o 08:58
Páči sa: 0x
Prečítané: 1 518x
Tajomstvo šťastnej deväťdesiatničky
Zaklopala a nakukla dnu. „Prepáčte,“ usmiala sa na mňa a pozrela na Marienku. „Iba som ti chcela povedať, že ideme s babami na prechádzku“. Uškrnula sa. „Samozrejme len po brány starobinca.“ Zasmiala sa na vlastnej vete a už jej nebolo. „To je moja suseda Kvetka,“ informovala ma Marienka, ktorú som prišla navštíviť. „Chodia za ňou ženy zo všetkých poschodí a ona im celú noc rozpráva vtipy. Častokrát neviem spať. Ale nevymenila by som ju za nič. Onedlho oslávi deväťdesiat“.
Monika Nagyova
Prémiový bloger
Písmo:
A-
|
A+
