Nemusela som udržiavať pozornosť divákov, tí mali oči nalepené na spisovateľke a pozorne počúvali každé jej slovo. Tínedžeri sedeli s knihami poukladanými na kolenách a tie kopy boli také vysoké, že si nimi podopierali brady. Morálka nepoľavovala ani v zadných radoch. Nepostrehla som nikoho, kto by zíval, či kontroloval displej svojho mobilu. Naopak, čitatelia naťahovali krky a ani nemukli.
Ukrajinská autorka Natalja Ščerba pracuje so slovanskou mytológiou a zameriava sa na fantastiku pre mladých. O jej popularite svedčí aj fakt, že miesta pod pódiom boli zaplnené dávno predtým, ako sa beseda začala. Natalja píše pre pubertiakov, lebo, ako tvrdí, je to najdôležitejšie obdobie v živote človeka, vtedy sa formuje jeho charakter. Hovorila o tom, že ukrajinská literatúra ako tak funguje, knihy sa píšu, dokonca vydávajú, avšak knižné veľtrhy a diskusie sa nekonajú. Autorka rozprávala o megalomanských plesoch karpatských bosoriek, ktoré jej fanúšikovia v Kyjeve zvykli organizovať. Na sfilmovanie jej diel dostala asi štyridsať ponúk.
„Má niekto otázku?“ spýtala som sa publika a razom bolo hore niekoľko rúk.
Všimla som si, že zozadu prišiel jeden chlapec a postavil sa k pódiu, len aby som si ho všimla. Za prejavenú odvahu som mu dala slovo pri najbližšej príležitosti.
„Ešte tento chlapec by sa chcel niečo opýtať,“ podišla som k nemu a nadstavila mu mikrofón k ústam.
Pozrel na mňa trochu čudne, akoby som mu preťala niť myšlienok.
„Ale ja som dievča.“
Na moment sa so mnou zapotácal svet. Spomenula som si na to, ako raz ku mne cez veľkú prestávku v škole pristúpila akási dievčina a spýtala sa: „Ty si chlapec, alebo dievča?“ Tá otázka sa ma hlboko dotkla a dlhý čas po nej mi bolo mizerne. Akoby mi pošliapala vnútro a s ním aj moje sebavedomie. Teraz som stála pred plným hľadiskom na Bibliotéke a uvedomila si, že slová, ktoré som vyslovila už nejdú vrátiť späť. Moja rozvaha sa razom vytratila, bola som zbrklá.
„Prepáč, ospravedlňujem sa, aká je tvoja otázka?“
Vzala si odo mňa mikrofón, zahľadela sa na autorku a potom presvedčivo spustila:
„Mám dvanásť rokov, tiež píšem fantastiku, ale raz by som chcela byť taká úspešná ako Vy. Čo mám robiť?“
„Veľmi dobrá a dôležitá otázka,“ pochválila ju Natalia. „V prvom rade treba veľa čítať, písať, cestovať a pozorovať svet okolo seba.“
„Počuli ste to všetci v publiku?“ obrátila som sa na obecenstvo.
Bola som žoviálna viac ako inokedy, robila som všetko preto, aby sa na môj trapas zabudlo.
„Poďme si to zrekapitulovať, aby nádejní spisovatelia tu medzi nami vedeli, ako na to: čítať, písať, pozorovať,“ ešte na krátko som sa obrátila k dievčaťu a povedala: „Ďakujeme za otázku, Simona.“
„Ale ja som Silvia.“
V tom zmätku, ktorý vo mne nastal po tom, čo som neodhadla jej pohlavie, som ju nepočúvala pozorne, keď sa predstavovala. Nestačilo, že som si ju pomýlila s chlapcom, ešte som jej aj skomolila meno.
S odstupom času uvažujem nad tým, či som Silvii nevyrobila traumu na celý život. Sama si pamätám vety z obdobia môjho dospievania, ktoré ma ranili, urazili a ktoré si so sebou vláčim doteraz. A to som ani nemala more svedkov za chrbtom. Ako starnem, uvedomujem si, že autori tých poznámok, ku ktorým patria aj členovia mojej najbližšej rodiny, zrejme netušili, že ich výroky si zapamätám na celý život.
Verím, že z dievčaťa, ktoré nabralo odvahu a prišlo až k pódiu, bude raz spisovateľka a na slová popletenej moderátorky z Bibliotéky rýchlo zabudne. A keď nie, tak o tom všetkom raz bude rozprávať ako o trápnej, ale vtipnej historke pred jej vlastným, plným publikom.
