Tu sa perie osud človeka

Anka krivkajúc dobehla na autobus. Zadychčaná si napravila šatku a tašku, z ktorej trčala nová cibuľka. Veľkodušne ďakovala vodičovi za to, že ju počkal. Usmievala sa ako slniečko s protézou. Hentá je po uši zaľúbená. Bez debaty.Bystrík v ruke žmolí ošúchanú igelitku. Odjakživa mal problémy so svojim menom. Klamal už v tábore aj na diskotékach. Zaklamal aj teraz. Tej milej slečne čo v minisukni sedela vedľa neho sa predstavil ako Marek. Tá už ledva čaká kedy vystúpi a strasie sa toho maniaka. Ešte tri zastávky. Zdena vyhodila toho svojho z bytu. Iba ju vyžieral. Príde ráno o piatej a láduje do seba surové hurky, hajzel. Cez deň žobre na stanici a chlasce čučo. Zdena o tom rozpráva na plnú hubu pri druhých dverách autobusu. Trošku smrdí, ide práve z roboty, narobená jak koza. V kuchyni je ťažká práca, to neni len tak. A ten Fico nech ide tiež do boha! Zapískali brzdy, šofér otvoril svoje dvere, vstupuje na scénu. Rozkročil nohy, založil ruky vbok a zahučal: "Vy s tými špinavými montérkami, vystúpte! A ani slovo! Odchod!" Roboši, ktorí si práve ulapili dobré miesto zostali ako obarení. Sú z ďalekého východu, žerú sáčkové polievky, makajú na vysušenom vzduchu a tu v Bratislave ich vyhodia z autobusu. A ostatní sa prizerajú sťa šoférovi sprisahanci. Rýchlo vystúpili. Nehostinné mesto sa im opäť vyškerilo do tváre. S malou epizódkou prichádzajú aj revízori. Odkontrolujú si svoje a berú sa ďalej. Iba Lenku ignorovali. Tá je ešte stále v kokaínovom nebi. Potôčik slín, ktorý jej vyteká z kútikov úst si pomaličky razí cestu až k jej vyšúchaným topánkam. "To nemyslíš vážne…nie!...faaakt?...a čo on??? … a ona??...si robíš srandu!!!!...áno, ešte včera, ale dopovedz mi to! Odišla s ním??"Biela gumička, biele náušnice, značkový lesk na perách. Stredoškoláčka Viera švitorí do mobilu. Práve vtedy sa nad ňu postaví 45 ročný muž. Ona mu uvoľní miesto.„To vyzerám taký starý?“ bráni sa muž.„Nie, nie, ale ja som mladšia.“Viera otočí hlavu a zašepne do telefónu."Sorry nejaký starec otravoval. Čo si vravela??"Patrik nestačí vylievať vodu zo svojho potápajúceho sa člna. Skrachovala mu eseročka. Nervózne hryzie do nechtov a skúša zabiť muchu. Tá sa nakoniec s prepolenými krídlami skĺzne po okne a necháva za sebou kvapky lepkavej krvi.Prostitútka na prvý pohľad - Angelika. Rozbitá na mraky, vypraté obočie. Hlučne a tackavo nastúpila s kamarátkou a sadli si do štvorky. Sediac oproti sebe spustili:"Jáááj, moja ja som úplne zabudla, že si mala narodeniny! Všetko najlepšie moja! Veľa šťastia, zdravia a lásky."Nahla sa k nej a pobozkala ju na líce.Angelike spoza husto namaľovaných mihalníc vyhŕkli slzy. Utierala si ich servítkou a mrmlala:"Ďakujem moja…vieš čo to pre mňa znamená? Moja mama mi v živote nezagratulovala. Vieš čo to je?? V živote! Ďakujem moja."Vtom sa strhla a pozrela von oknom: "Poď! Tu musíme vystúpiť!"Kamionisti čakajú…Margita má plnú tašku potravín a plné ústa slov."Ahoj Alenka…odkiaľ ideš? Ja som bola pokopať hroby a poliať záhradu. Našu Jarku si videla? Strašne schudla! Už končí tretí ročník na filozofii. Bola som kúpiť aj krkovičku a karé. Mali dobré zľavy." A mlela a mlela a mlela….Vystupujem. Nestačím sa čudovať koľko príbehov sa zmestí do jedného autobusu.