Terigám sa po hrboľatých bulharských cestách a plačem od zúfalstva. Skúšam šťastie na každej pumpe, ale čo záchod, to katastrofa. Rozliata voda, fekálie rozotreté po stenách a použité vložky povaľujúce sa na zemi. Napokon si uľavím za stromom pri ceste a chcem na bulharské čerpacie stanice čo najskôr zabudnúť.
O pätnásť rokov prechádzam cez hraničný prechod medzi Malajziou a Singapurom. Muž v uniforme berie svoju prácu vážne. Hlboko sa mi zadíva do očí a pýta sa ma:
„Nemáte žuvačky?“
Krútim hlavou. Viem, že v Singapure sú zakázané. Rovnako ako odhadzovanie odpadkov, nesplachovanie záchodov, či konzumovanie jedla v dopravných prostriedkoch.
„Určite ich nemáte?“ overuje si.
Čo vyzerám na to, že by som lepila žuvačky kade tade po stĺpoch? Colník ma napokon pustí. Vracia mi pas, beriem si batožinu a smerujem k východu.
„Lady! Lady!“ počujem ho za chrbtom a otočím sa.
"Nemáte v batožine ani neodbalené balenia žuvačiek?"
„Nie!“ kričím mu späť. Mám mu prisahať?
To, prečo robil kvôli žuvačkám také ceremónie, pochopím, keď sa ocitnem v uliciach Singapuru. Stojím na mieste a neviem sa pohnúť, lebo mi padla sánka. Mám pocit, že som preskočila sto rokov. Som v krajine, kde všetci dodržujú pravidlá. Okoloidúcim ľuďom sa lepšie prizerám do tváre. Kontrolujem, či majú skutočné oči a upodozrievam ich, že sú roboti. Nehulákajú, nekrívajú, nežuvajú. Muži na košeliach nemajú jediný fliačik a žiadnej žene sa na silonkách nepúšťa očko. V Singapure by ste špaky a pokrčené papieriky na zemi hľadali márne. Toto mesto je také dokonalé, že vás tu neotravuje ani hmyz. Medzi druhou a štvrtou ráno vypúšťajú do ulíc chemikáliu, ktorá ho vykynoží.
Na frekventovanom námestí sú verejné, bezplatné toalety. Vojdem dnu, zadržím dych a oči mi opäť raz vylezú z jamôk. Znie tam príjemná hudba a vonia tam tak, akoby ste v švajčiarskych horách na úsvite zbierali bylinky, na ktorých sa ešte ligoce ranná rosa. Toalety sú vyleštené a odhlučnené, poskytujú dokonalé súkromie. Som ohúrená, také WC nemajú ani v päťhviezdičkových hoteloch. Chvíľu sedím na mise, čakám, či sa so mnou záchod nezačne rozprávať. Lebo trojvrstvový toaletný papier spieva od hebkosti.
Keď navštívim ikonu mesta, hotel Marina Bay Sands, idem na záchod, aj keď nepotrebujem. Bol by hriech takúto príležitosť premrhať. Vojdem dnu a hneď viem, že je zle. Na jednom zo záchodov sú rozčapené dvere. Stoja v nich dve ženy v čiernych kostýmoch, jedna má na ušiach slúchadlá, druhá drží v ruke notes a pero. Nazerajú do misy. Jedna do notesa zúrivo píše, druhá do vysielačky zúrivo hovorí. Ktosi nespláchol a podávajú o tom hlásenie. Upratovačka čaká, kým dostane od manažérok toaliet povolenie zakročiť. Atmosféra je dusná, bojím sa pohnúť. Upratovačka zatiaľ donekonečna leští vodovodný kohútik, ktorý už žiari tak silno, že mi takmer vypichne oči. Radšej sa zvrtnem na odchod.
A niekde medzi Bulharskom a Singapurom je odpočívadlo Beckov. Vojdem do miestnosti, ktorá sa hrdí názvom Reštaurácia. Za jedným zo stolov sedí kamionista a pred ním leží vepřo, knedlo, zelo. Popravde, jedlo nevyzerá dobre a kamionista tiež nie. Je bledý, mastné vlasy má ledabolo strčené za ušami.
„Prosím vás, kde sú tu toalety?“ podídem k pultu.
„Tým smerom,“ odpovedá mi mladá Ukrajinka. „Ale teraz tam išla hŕstka cigáňov, ponúkajú nejaký tovar, dávajte si pozor.“
Vojdem dnu s nastraženými ušami. Záchody upratovačku nevideli týždne, ale sú použiteľné. Hoci toaletný papier, mydlo aj utierky na ruky chýbajú. Rovnako ako podozrivá skupinka Rómov.
„Neboli tam,“ informujem Ukrajinku.
„Nie? Museli vyjsť zadným vchodom,“ odvetí zadumane.
Nechcem jej pridávať na plecia ďalšie starosti v podobe toaleťáku, mydla, či utierok. Veď má čo robiť s vycivenými kaminonistami a pofidérnymi predajcami. Navyše, v podobných hostincoch luxus nečakám.
Ale v nóbl podniku áno.
„Prosím vás, môžete mi dať jedálny lístok v slovenčine?“
„Veď ten, čo držíte, je v slovenčine.“
Aha. Bude chvíľu trvať, kým sa prelúskam krkolomnými gastronomickými názvami.
„Môžete mi zatiaľ priniesť pohár vody?“
„Nemôžem, nemám vám to ako naúčtovať.“
Šetria aj na záchodoch. Je tam slabé, takmer nefunkčné splachovanie a drsný toaletný papier, ktorý záchod raz-dva upchá. Lacná chemikália ma štípe v nose. Smutne sa vraciam k stolu a vypýtam si účet. Horibilná suma ma mrzí o to viac, že použitie WC bolo v reštaurácii utrpením. Mnohí majitelia prevádzok si myslia, že do záchodov investovať netreba. Chyba. Záchody sú naše vizitky.
