Úprimné pozdravy z Bratislavy: Ako taxikár, vdova a skladník vybabrali s pandémiou.

Nastúpim do auta a taxikár sa nenechá vyrušovať. Mobil má na hlasitom odposluchu a ďalej telefonuje.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (10)

„Podľa teba na ňu vylezie, aj keď ona je o dosť vyššia?“
„Jasné, o to by som sa nebál,“ odpovedá hlas v telefóne. „Ona sa prispôsobí, ver mi. Keď to na ňu príde, urobí všetko preto, aby sa to podarilo. To je príroda, kamoško.“
„A nevadí, že nie je zo Slovenska?“
„Vôbec nie, podľa mňa si budú rozumieť.“
Sedím na zadnom sedadle celkom zmätená. O kom sa tí dvaja zhovárajú? O spoločnej známej, ktorá si začala románik s nejakým cudzincom?
„Prepáčte,“ otočí sa na mňa taxikár, keď dokončí hovor. „Mám doma capa a našiel som mu kozu, len som to musel skonzultovať s jedným skúseným farmárom.“

Skryť Vypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Potom sa taxikár rozhovorí o tom, že kozy sú jeho hobby. Tvrdí, že býva kúsok za mestom a najkrajšia časť jeho dňa je, keď mu kozičky žerú z dlane.
„Je to veľmi upokojujúce, ani by ste neverili. Všetky lockdowny som prežil vďaka kozám.“
Potom sa rozlúčim a vystúpim z taxíka. Uvažujem nad tým, aké je skvelé, keď si človek nájde činnosť, ktorá ho baví a nekŕmi len svoje telo, ale aj dušu.

Poznám pestovateľku ruží, ktorá býva v jednej z bratislavských mestských častí. V mrazoch sedí vo vykúrenej obývačke a dokola číta tie isté romány, lebo tvrdí, že knihy nemajú dno. Vraj sa v nich neustále dajú nájsť nové myšlienky, prostredníctvom ktorých zažíva iné pocity.
Avšak vždy, keď sa dá, zdržuje sa v záhrade. Raz vyjde von a cez priehľadný plot zbadá množstvo ľudí, ktorí telefonujú, alebo len tak čupia a trhajú steblá trávy. Vedľa jej dvora vzniklo mobilné odberové miesto. Medzi čakajúcich chodia osoby navlečené v skafandroch a rozdávajú lístočky, na ktorých sú zaškrtnuté kolónky – negatívny, pozitívny. Ona si však nikoho nevšíma, svoj pohľad upiera na krvavočervené lupene.
Osamelá vdova bola izolovaná už dávno pred pandémiou. Nedíva sa na svet, aby sa svet nedíval na ňu. To, že našu planétu napadol životaschopný vírus, jej životom nijako neotrasie. Robí to, čo robí od nepamäti. Strihá ruže a dáva pozor, aby ju nepichli tŕne na stonkách. V spoločnosti kvetov sa necíti staro a na rozdiel od vonkajšieho sveta, ružiam rozumie, lebo sú nemenné. Hoci sa zdá, že vírus k nej cez plot naťahuje ruky, nepodľahne strachu. Sústredí sa na to, čo ju vnútorne napĺňa. Pred pandémiou ju zachraňuje to, čo ju zachraňuje celý život. Vlastná záhrada.  

Skryť Vypnúť reklamu

Avšak jednému skladníkovi prevráti pandémia hodnotový rebríček naruby. Presedlá na úplne iné zvyky. Začne si viac vychutnávať pohárik, ktorý si po práci nalieva sám. Veď potrebuje vzpruhu. Chrbát dolámaný, ruky vyťahané, čumí na reklamy a čaká na správy, v ktorých mu servírujú jednu pohromu za druhou. A dosť! Povie si a vypne televízor. Doleje si ešte jeden pohárik a prvýkrát v tom tichu, sústredený sám na seba cíti, ako sa mu rum rozlieva po tele, ktoré sa mu náhle uvoľní a jeho na malý moment zaplaví akýsi božský pokoj.
Skladníkove dni sú rovnaké. Celé dni dvíha, vykladá, prenáša a vybaľuje všakovaký potravinársky tovar. Vo vlhkom sklade pri palete s jemne perlivými minerálkami rozmýšľa nad včerajším zábleskom nirvány a kladie si otázku, čo ho spôsobilo. Rozhodne sa, že ani dnes si nezapne televízor. Príde domov, zvalí sa do kresla a pozerá na fľašku, ako na dáke dievča, ktoré sa mu páči. Skladník si uvedomuje, že ďalšie poháriky rumu by boli cestou do pekla, lenže ako zamestnať nepokojnú myseľ? V tichom byte nevie, čo so sebou. Aj vďaka  pandémii si uvedomí, že nie je na nič súci. Ale nemieni sa vzdať. Deň čo deň uvažuje nad tým, ako si vynahradiť čas, ktorý zvyčajne trávil pred televízorom a zároveň neprepadnúť alkoholizmu. Už to vyzerá tak, že to sám so sebou nevydrží a zapne si telku, ale spomenie si na reklamy, prerušované spravodajstvom plným katastrof a ruku rýchlo stiahne z ovládača.
Raz príde domov a v predsieni hromží ako pohan. Stúpil do čerstvého hovna o ostrý smrad mu dvihne žalúdok. Preklínajúc psičkárov, hodí baganče do vane a pustí na ne ostrý prúd vody. Ako tak sleduje kúsky exkrementov miznúce v odkvape, osvieti ho. Kúpi si psa.
A tak aj urobí. Vďaka psovi pravidelne dýcha čerstvý vzduch, pretože ho venčí ráno aj večer za každého počasia a nájde si nových kamarátov psičkárov. A čo je najdôležitejšie, v srdci sa mu usadí radosť. Ozajstná, dlhotrvajúca.
Každý z nás má vlastný recept na to, ako v sebe nájsť vnútorný mier, keď vonku zúri pandémia. A to je, v mori všetkých tých zlých zvestí, dobrá správa.

Monika Nagyova

Monika Nagyova

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  271
  •  | 
  • Páči sa:  507x

Autorka románu Sídlisko, moderátorka knižných besied Zoznam autorových rubrík:  Úprimné pozdravy z BratislavyZo života vo firme snovDenník starej dievkyO pocitoch smrteľníkaShowbiznis je drinaČo je "in"Pribalím vás do kufra

Prémioví blogeri

Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

4 články
Adam Valček

Adam Valček

6 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Skryť Zatvoriť reklamu