V ruke drží igelitku, ktorú znenazdajky hodí o zem a z vrecka nohavíc vytiahne nôž. Drží ho pred sebou ako olympijskú pochodeň. Čepeľ noža sa zlovestne ligoce. Ľudia sú zmätení, bočia od neho. V tej chvíli prichádza vlak a muž s igelitkou sa stratí v dave. Som nervózna, na koncert úplne zabudnem, ani monotónny zvuk vlaku ma neuspáva. Celý čas rozmýšľam nad tým, do ktorého vagóna nastúpil a čo sa tam asi deje. Opäť sa mi potvrdí, že pred mužmi, ktorí nosia igelitky, sa treba mať na pozore.
Verejné dopravné prostriedky sú ako čakárne na kolesách. Všetci sme pacienti a máme všakovaké problémy. Chlap z viedenskej stanice nie je jediný podivín, ktorého stretávam.
„Ak ma niekto naserie,“ hovorí mužský hlas nado mnou, „tak vytiahnem toto.“
Nedá mi to, zdvihnem hlavu. Som zvedavá, čo chce vytiahnuť. Dotyčný ukazuje nôž a je riadne nabrúsený. Nie nôž, jeho majiteľ. Len to s ním tak šije, nepokoj sa mu šíri telom, lomcuje ním hnev. Bojím sa, lebo stojí rovno nado mnou a ak ho niečo vytočí, budem prvá na rane. Našťastie, o dve zastávky neskôr vystúpi a ja si vydýchnem.
O pár dní neskôr cestujem električkou a stojím nad sedadlami, na ktorých sa usalašil zvláštny pár.
„Na, vezmi si tento,“ podáva chlapec dievčaťu nôž. „Je oveľa ostrejší, použi ho.“
Dievča je duchom neprítomné, má zakalený pohľad, ktovie čo užila. Chytí do ruky nôž a nemotorne si ho strká do vrecka.
Jedného slnečného dňa sedím v autobuse s krstnou dcérou, veselo si švitoríme, ale len do momentu, kým si oproti nám nesadne muž, ktorému príliš nevidno do tváre. Má hrubý šál a čiapku narazenú do čela. Vytiahne nôž a akýmsi predmetom ho začne ho ostriť. Hľadí pri tom rovno na nás, oči mu blčia. Dlhšie ako minútu to nevydržím. Vstávam, ťahám krstnú dcéru za ruku a presadáme si na iné miesto. Po zvyšok cesty sa nervózne obzerám, či sa dotyčný nehne zo svojho miesta. Našťastie, nehne.
My, pravidelní pacienti z čakárne na kolesách vieme, že Prievozská je obľúbenou zastávkou muža s božským telom. Je to fešák, ale posadnutý démonom. Bojové umenie nepraktizuje len na zastávke, ale i v autobuse. Pri zadných dverách nám predvádza karate. Snažíme sa mu vytvoriť priestor, hoci sami stojíme na jednej nohe.
„Viete, čo si minule zapisoval do zošita?“ šepká mi pani, natlačená vedľa mňa. „Zabiť všetkých policajtov, zabiť všetkých policajtov, stále dookola. Už som ho videla aj s nožom v ruke, mával ním okolo seba a nebolo mi všetko jedno.“
Pekný karatista ma znepokojuje. Pri pohyboch vydáva čudné zvuky a pohľad má prázdny. Adrenalínu v MHD mám už vyše hlavy. To nemôžem len tak sedieť a čítať knihu?
„Čo robíte do piče?“ oborí sa na mňa muž, len preto, lebo trolejbus zabrzdí a ja mu stúpim na nohu.
Je teplý deň neskorého leta a ja sa pýtam, ozaj, čo to robím? A čo mám robiť? Som len žena, cestujúca po stojačky a nedržím sa dosť silno. Nečakané komplikácie na ceste ma, rovnako ako šoféra, prekvapia a potom sa nechtiac zbližujem s pasažiermi. Obyvatelia môjho mesta ma občas dokážu poriadne vyľakať. Ale aj prekvapiť.
Zavčas rána po nábreží pri obchodnom centre kráča muž s igelitkou. Vyzerá tak, ako väčšina mužov, ktorí nosia igelitky - dlho sa neumýval a v hlave má veľa tajomstiev. Skríži cestu vyvoňanému a vyčesanému chlapíkovi, ktorí venčí svoju čivavu, tiež vyvoňanú a vyčesanú. Nahnevaný psík cerí pekné biele zuby a na muža s igelitkou sa vyrúti s brechotom.
„Toto je Eurovea!“ šteká. „Luxusné byty a štýlové podniky, sem patríme my, marš odtiaľto!“
Muž s igelitkou venuje psíkovi srdečný, bezzubý úsmev. Položí tašku na trávu, kľakne si a vystrie k čivave obe ruky.
Vtedy si uvedomím, že s mužmi, ktorí nosia igelitky, to nebude až také zlé.
