Na cintoríne zbadám starca, ktorý narieka.
„Stalo sa niečo?“ oslovím ho.
„Neviete kde leží Marcela? Neviem ju nájsť.“
Starec so začervenanými očami sedí na hrobe akéhosi Arpáda.
„Pomôžem Vám ju hľadať,“ navrhnem.
Starec sa však nehotuje vstať.
„Dostal som sa sem až po pol roku a teraz neviem, kde leží,“ ukazuje za seba. „Veď tam bola, v jedinom rade čerstvých hrobov a teraz tam nie je.“
Pozriem tam, kam ukazuje. Je tam päť nových radov.
„Poďte, nájdeme ju.“
„Nebudem ju hľadať,“ rozhodne sa. „Odišla, tak odišla. Nechala ma tu samého a ja neviem, čo mám robiť.“
Aj ja ho nechám samého. Vykročím a hoci za chrbtom počujem jeho vzlyky, už sa neotočím.
V parku pravidelne stretávam partiu bezdomovcov. Sedávajú v kruhu s fľašami v rukách. Jedna bezdomovkyňa však sedí obďaleč a nezapája sa do ich rozhovorov. Je usalašená pod stromom, s pohľadom upretým kamsi ďaleko a ani sa nesnaží predstierať, že ich počúva. Neraz jej po tvári tečú slzy. Ani raz ju nevidím sedieť medzi ostatnými. Som v pokušení zastaviť sa pri nej a spýtať sa, prečo je vždy sama. Túžim zistiť, nad čím rozmýšľa, ale nepovedala by mi nič, čo by som nevedela. Pocit samoty je u každého rovnaký.
Počas adventu je mesto nasiaknuté masťou. Som na vianočných trhoch, kabát i vlasy mi oťaželi z pachov navôkol. Prežúvam lokšu a sledujem okolie. Bratislavčania jedia s chuťou, horčica im steká až k lakťom a krúžky cibule im padajú k nohám. Plastové poháre s punčom im zohrievajú dlane, sú hluční a radostní. Aj tu, pri vianočných koledách cítim, ako ku mne samota naťahuje svoje neviditeľné ruky a chce si ma privinúť. Spomeniem si na Juraja, ktorého som nevidela už roky. Kedysi dávno mi ukázal, že aj uprostred davu je človek sám.
Žil v rozpadnutom dome bez strechy na kraji mesta. Mal vždy čo jesť a rád si doprial sladké. Alkohol nepil, predával časopis NOTA BENE, no najradšej čítal knihy. Človek sa mu najviac zavďačil tým, že ho počúval. Rád cestoval, najmä vo svojej hlave. Spolu sme prešli Ameriku, aj Blízky východ.
„Ste sám?“
„Sám ako prst,“ smial sa. „Všetci pijú, s kým sa mám kamarátiť?“
Samota sa v ňom zahniezdila a on mal dosť odvahy na to, aby pred ňou neutekal. Uzavrel s ňou mier. Akceptoval ju ako svoju tichú spoločníčku na potulkách ulicami Bratislavy. Nezalieval ju alkoholom, mal vlastný recept na to, ako pri nej vydržať. Nebola to borovička, ale texty. Často sedával na lavičke v dlhom kabáte, obložený cestopismi, či životopismi slávnych.
Raz na ulici pred Čumilom položil časopisy na zem a povedal:
„Prepáčte, Monika.“
Dlane si priložil na uši a zavrel oči. Okolo nás prechádzali džavotajúce deti a za nimi dôchodcovia, vedení sprievodcom, ktorý aby prehlušil zvuky mesta, vykladal históriu Bratislavy tak, že kričal z plného hrdla. Dívala som sa na Juraja, stojaceho uprostred prúdiaceho davu so zapchatými ušami a privretými viečkami a v duchu som rátala, koľkokrát som toto mala chuť urobiť aj ja.
Bratislava býva občas mokrá, pokropená slzami jej obyvateľov. Je mestom osirelých duší, pred samotou tu niet kam ujsť. Na svete ale neexistuje mesto, v ktorom by človek z času na čas nemal pocit, že sa na svet pozerá z kúta, kým všetci ostatní žiaria vo svetle reflektorov. Dožujem lokšu, pokrčím v dlani servítku a poberiem sa domov. Juraj ma naučil, že osamelosť neznamená, že človek zlyhal, ale že je nažive.
