„Som zo Sniny,“ vykladá mi mladý taxikár. „Pred Vami som mal objednávku na železničnú stanicu, zákazník šiel na vlak do Košíc. Mal som sto chutí vypnúť motor, vystúpiť z auta a ísť s ním.“
Bol ako ja. Len čo som zmaturovala, vybrala som sa do sveta a cítila som sa v ňom stratená a frustrovaná. Chýbala mi rodina a známe prostredie. Na rozdiel od neho, nerozumela som ani jazyku, ktorým hovorili ľudia okolo mňa.
„Čo je toto za mesto, keď sa pred Avionom nedá v sobotu ráno zaparkovať?“ sťažuje sa.
„To tam asi neparkujú Bratislavčania,“ poznamenám.
„To je jedno. Ten zhon, ktorý tu vládne ma irituje. A nielen to. Niektorí ľudia gúľajú očami, keď začujú môj prízvuk. Myslia si, že to v spätnom zrkadle nevidím?“
Poprosí ma, aby som k nemu bola zhovievavá. V Bratislave je iba pár dní a ešte sa v nej neorientuje tak, ako sa od taxikára očakáva.
„Som tu len preto, lebo potrebujem prácu,“ vysvetľuje.
„Nebojte sa, zvyknete si,“ chlácholím ho.
„Nič iné mi neostáva,“ vzdychne. „Ale viete, doma je doma.“
Krátko na to sedím v kaviarni medzi známymi a uvedomím si, že väčšina z nich pochádza z východného Slovenska. Využijem príležitosť a spýtam sa ich, čo im na Bratislave prekáža. Otázka ich zarazí, žijú tu dlho, zabudli, čo by mohli mestu vytknúť. Napokon jeden z nich prehovorí:
„Ťažko som si zvykal na to, že všetko je tu rýchlejšie. Každý sa ponáhľa, nielen za volantom, ale aj v živote,“ pousmeje sa. „Aj ja som už taký, stále sa niekam ženiem.“
„Jednu vec som si všimla,“ ozve sa výrečná Prešovčanka. „Len čo vypadnem z tohto mesta, čas sa spomalí.“
Okolo sediaci dajú jej slovám za pravdu a súhlasne pritakajú. Zhodou okolností mám na druhý deň naplánovaný výlet. Ideálna príležitosť zistiť, či čas mimo Bratislavy skutočne plynie pomalšie.
Scenéria za oknom auta sa rýchlo mení. V porovnaní s rozľahlými krajinami máme výhodu v tom, že nám stačia necelé tri hodiny na to, aby sme sa ocitli v inom svete.
V Mýte pod Ďumbierom je fašiangový sprievod. Zástup masiek sa pozvoľna tiahne a muzikanti vyhrávajú. Medzi mužmi kolujú fľaše a ženy sa vzájomne núkajú koláčmi. Maškary sa tmolia ulicami a deti pobehujú sem a tam. Karneval pod holým nebom pritiahne množstvo zvedavcov, avšak stačí prejsť pár ulíc a svet je opäť tichý a prázdny. Stretnem starú ženu, opierajúcu sa o palicu. Nenáhlivo kráča po chodníku.
„Vlečú sa mi dni,“ povie a pripomenie mi moju babku, aj pre ňu je deň príliš dlhý.
Ja si to, naopak, užívam. Obklopuje ma pokoj, ktorý cítim aj vo svojom vnútri.
Absolvujem túry a ani sa nenazdám, už som späť v Bratislave. Východniari mali pravdu. Aj mne tu čas beží rýchlejšie ako inde na Slovensku. A vôbec, aké nezmyslené je to členenie medzi nami. Na Bratislavčanov a nebratislavčanov. Veď zdieľame rovnaké pocity. Sme príliš malá krajina na to, aby sme niekomu stáli za pozornosť. Ak sa krpatý národ rozdeľuje, neškodí tým nikomu. Iba sebe.
