Keď obchádzajú parkovisko piatykrát, ockovi prasknú nervy. Vydá zo seba príšerný zvuk, ale razom zmĺkne, uvidí voľné miesto. Konečne vchádzajú do IKEI. Deti majú výbeh, mamička hmatom skúša odolnosť umelohmotných misiek a ocko sa nechá unášať vidinou bordovej kuchynskej linky. V Hornbachu, kam sa po troch hodinách presunú, je to takmer rovnaké. Deti strkajú prsty do hliny, ocko ich okrikuje, mamička pri bonsajoch stretne známu, s ktorou dvadsaťpäť minút šťastne švitorí. Deti pomôžu naložiť nákup do kufra, za odmenu bude McDonald. Kým prídu na rad, ocko vysmädne. Vypije basu koly na jeden hlt. Mamička dojedá po deťoch hranolky a poprosí otecka, či by jej predsa len nešiel po tú lentilkovú zmrzlinu.
V nedeľu ráno sa už mamička zvŕta v kuchyni. O desiatej má pilates, dovtedy musí byť navarené. Ocko nerád vstáva na buchot hrncov, ale mamička ho súri, aby vychystal deti. V nákupnom centre ide mamička do fitka, deti do detského kútika a ocko si sadne na kávu. Obzerá si mladé fešandy pri vedľajšom stole. Spovedajú sa navzájom, nevyspaté zo záťahu z predošlej noci. Ocko ticho načúva a vyžíva sa v ich bezstarostnosti, až kým mu mamička nezavolá a neprikáže ísť po deti, ona si dá ešte sprchu a hneď je pri nich.
Majú malú predsieň. Všetci sa vyzliekajú naraz, ocko mladšiemu pomáha z topánok. Rýchlo umyť ruky, bruchá škvŕkajú. Po jedle sa opäť tisnú v predsieni, pripravení vyraziť na druhý koniec mesta za babičkou. Svokra dnes nepiekla, ponúka čajové pečivo, ktoré vydrží aj štvrť roka, vysvetľuje veselo. Deti sa pochytia, svokor sa odprace a ocko neustále prežúva. Už má polovicu balenia v sebe.
Večer, keď okúpané ratolesti zavrú oči, vyjde ocko na balkón s plechovkou piva. Chladný vzduch mu prinesie spásonosnú myšlienku. Vojde do obývačky, kde nájde mamičku pred žehliacou doskou a všimne si, že každou minútou sa jej zmenšujú oči. Milo sa jej prihovorí. Mamička, takto to nejde, po víkende idem do práce uštvaný jak kôň. Mamička pritaká. Čo navrhuješ, spýta sa a oči má zas o čosi menšie. Poďme do prírody, navrhne ocko.
O šesť dní ocko pripraví bicykle. Deti musia skoro vstávať a nie je im to po vôli. Ocko počas raňajok netrpezlivo sŕka nesku. Mamička balí, vybaľuje, prelieva, krája.
Odstavia auto a pridajú sa k húfom cyklistov. Veľa obyvateľov Bratislavy sa dnes vybralo za mesto. Ocko deti neustále napomína. Držte si odstup, neobzerajte sa, pridajte do tempa, nepredbiehajte sa. Mamička s nákladom na pleciach cíti, ako jej po chrbte steká pot do nohavičiek. Ocko nájde čistinku. Krása, konštatujú usadení na tráve. Paštétový chlieb je mäkučký a čaj sladučký. Deti sa pohádajú a ocko staršiemu tresne po hlave. Mamička na neho vyletí s plnými ústami, či chce mať zo syna debila, keď ho mláti po hlave. Ocko odvrkne, že to je jedno, ich syn už debilom je. Mamička nezaprie, že je narodená v znamení leva, postaví sa, napne hruď a fľochne ockovi do tváre: Lebo je po tebe! Kúsok paštéty z jej úst pristane ockovi tesne nad hornou perou.
Taký pekný deň to mohol byť! Namiesto toho im v byte až do súmraku panuje napätie.
„Nejde o to ujsť z mesta“, vysloví ocko v tme. „Ide o to, ako nájsť spôsob pokojne žiť uprostred bludiska.“ Reakcie sa nedočká. Mamička vedľa neho tuho spí.
