Veľa mužov o svojich pocitoch nehovorí

Písmo: A- | A+

Každý rok organizujeme firemnú turistiku s kolegami z okolitých krajín. Sme rozdelení do viacerých skupín a raz to vyšlo tak, že som celý deň trávila s ôsmimi mužmi z Čiech.

Vyrážali sme skoro ráno. Šliapali sme po hmlistej ceste, les voňal a ja som si v duchu hovorila, aká je to skvelá príležitosť na pozorovanie opačného pohlavia a ktovie, čo všetko sa dozviem. Sprvu na mňa brali ohľad, zapájali ma do debaty a pýtali sa na môj názor. Ale len čo sa hmla rozbila a vyšlo slnko, zabúdali, že som tam. Ich rozhovory skĺzali do prevažne mužských tém. Vôbec mi to neprekážalo a trpezlivo som vyčkávala na ich dôverné dialógy. Štverala som sa do kopcov a počúvala o zapojení koaxiálneho kábla do adaptéra na zavedenie wifi. Potom prešli na futbal, politiku a filmy.
Po dlhých hodinách šliapania sme si v akejsi kolibe posadali za stôl a ja som dúfala, že pri pive a Becherovke pookrejú a odsunú pokrievku z ich súkromia. Avšak iba dvaja z nich spomenuli svoje partnerky a aj to len v týchto strohých vetách:
„Jana má dobrý recept na zvěřinu.“
„S Barčou jsme minule vychytali parádní slevu na horské kolo.“
Prečo muži nerozoberajú svoje vzťahy? Hoci sme sa veľa smiali, mala som pocit, že náš rozhovor kĺže po povrchu. Že nesmeruje k podstate veci a to hovoriť o svojich pocitoch. Ak by som tam sedela s ôsmimi ženami, už dávno viem všetko o ich duševnom stave, o tom, čo ich skutočne trápi. 

Večer som, žiaľ, musela skonštatovať, že ten deň mi okrem svalovice a nádherných výhľadov nepriniesol nič navyše. Muži zo svojho vnútorného sveta neprezradili nič, celkovo hovorili málo, akoby v ich životoch neexistovali komplikované súvetia. Spomenula som si na vtip, ktorý vraj koluje medzi väzenskými dozorcami. Keď ženy, ktoré za mrežami spolu strávili 15 rokov, pustia z basy, nejdú hneď domov. Ešte dlho stoja pred väznicou v družnom rozhovore. 
Raz som pristihla môjho kolegu v kuchynke ako umýva riad. Zarazilo ma to, lebo jednak to mala na starosti upratovačka a jednak to bol kolega, ktorý mal dosť vysokú funkciu na to, aby sa babral s hubkou a saponátom.
„Prečo umývaš riad?“ spýtala som sa ho prekvapene.
Pozrel na mňa a chvíľu akoby váhal s odpoveďou.
„Lebo ma to upokojuje,“ odvetil napokon.
Vzápätí chytil do rúk utierku, začal utierať taniere a ukladať ich na svoje miesto.
„A zrovna teraz sa potrebujem upokojiť,“ dodal.
Vtedy som si uvedomila, že muži zrejme svoju frustráciu, strach a stres nepreklopujú do slov, ale do činov. Rúbu drevo, lezú po skalách, naháňajú futbalovú loptu, dvíhajú ťažké závažia. A keď iná možnosť nie je, umývajú riad.

Skryť Zatvoriť reklamu