„Monika! Monika! Poď sem,“ kývala mi suseda spoza brány a oči jej žiarili. „Mám pre teba novinku!“
Ponáhľala som sa k nej, od zvedavosti mi išlo vyvaliť bok.
„Jeden elektrikár, živnostník, si hľadá priateľku!“ zvestovala mi celá nadšená a ja som razom zvädla. „Netvár sa tak! Je to fešák, slobodný, šikovný a hľadá si babu.“
Opäť som sa dala nachytať, zasa je to celé o mne. Oprela som sa o plot a nechala ju hovoriť.
„Má dom, aj auto. Ale má jednu chybu, je dosť šetrný.“
Spozornela som a ona švitorila ďalej.
„Vôbec nerozhadzuje peniaze, ale zasa... má ich dosť!“
„Teta, ja nemôžem mať držgroša, prizabil by ma, keby zistil, koľko peňazí nechávam v kníhkupectvách!“
Kráčala som od susedy so sklonenou hlavou. Moje okolie si myslí, že ma musí ratovať. Ja viem, ľudia mi chcú len dobre. Sú presvedčení, že keď je človek sám, nemôže byť šťastný. Vždy ma prekvapí, koľkým ľuďom leží môj osud na srdci. Moje známe mi ponúkajú hĺbavých introvertov, veselých pupkáčov aj úspešných kravaťákov. Akoby už neverili, že to dokážem sama. Asi si predstavujú, že po večeroch plačem do vankúša. A veruže aj plačem, ale kvôli tlaku, ktorý na mňa spoločnosť vyvíja.
Zúfalejšie ako staré dievky sú už len ich mamy. Keď som pri parkovaní ťukla cudzie auto, mama bola celá šťastná, že som dotyčnému nechala za oknom lístok s mojím telefónnym číslom.
„Možno sa s niekým zoznámiš,“ prorokovala s nádejou.
„Mami, to nebude muž, na aute je nalepené Zetko.“
Mala som pravdu, žiadny chlap nejazdí s nálepkou začiatočníka, bola to žena. Keď som to mame oznámila, nevládala som sa dívať na sklamanie, ktoré sa jej zračilo v očiach.
Jedného večera mamu z domu zobrala húkajúca sanitka. Mala príšerné bolesti, v nemocnici ju čakal kopec vyšetrení. Celú noc som kvôli nej nespala, veľmi som sa o ňu bála. Cez deň zo mňa nebol žiadny osoh, bola som nervózna, nevedela som sa na nič sústrediť. Netrpezlivo som čakala, kedy začnú návštevné hodiny. Preletela som nemocničnou chodbou a plná obáv som vstúpila do izby. Mama bola napojená na infúzii a namiesto pozdravu povedala:
„Vieš, aký je tu pekný sanitár? A slobodný!“
Inokedy by ma takouto narážkou dostala do vývrtky, vtedy sa mi však nesmierne uľavilo. Témou číslo jeden naďalej ostáva koho dovlečiem pred oltár, jej zdravotný stav teda nebude až taký vážny.
Je pravda, že dohadzujú väčšinou ženy, niekedy sa však ani muži nedokážu zdržať. Raz mi v krčme na juhu Slovenska kurizoval miestny štamgast. Boli sme na firemnej akcii, splavovali sme Malý Dunaj a zapadli sme v najbližšom hostinci. Cítila som sa nepríjemne, odťahovala som sa, lebo chlapík neustále do mňa niečo húdol a jeho tabakový dych ma odpudzoval. Kolegov pohár trpezlivosti vtedy už pretiekol a zvolal:
„Mona, má dve ruky? Má. Má dve nohy? Má. Tak nevymýšľaj!“
