Všetkým otrokom ilúzií

Nechala som tam knihu, ktorú som už dávno dočítala. Hltala som ju dlhé mesiace. Vždy znova a znova. Vedela som ju naspamäť. Každú stranu, kapitolu, každé slovo. Nedokázala som sa od nej odtrhnúť. Voňala mi. Listovanie v nej som milovala. Rozosmiala ma. Ešte viac ma rozplakala. Uverila som každému písmenu. Dokázala trafiť do čierneho. Každá slabika potvrdzovala, že je napísaná iba pre mňa. Aj keď som v nej nenašla to, čo som hľadala, bola mojou drogou, mojou vášňou, mojou alfou a omegou. Bola som presvedčená, že je knihou môjho života. Najprv som pri nej mala pocit teplého svitania, vône čokolády, či dažďového vzduchu v horách. Potom som sa dívala z vtáčej perspektívy, svet mi ležal pri nohách. Mne, kráľovnej tmy a svetla. Pocit víťazstva hriešne prekryl všetko ostatné.Stala som sa závislou. Bez toho, aby som si všimla kedy.Od toho momentu som chcela tú knihu zatvoriť. Nemožné. Stále som sa k nej vracala a topila sa v jej stranách. Nikdy som v nej nenašla to, čo som hľadala. Napriek tomu som dovolila aby ma opantala. Aby ma zabila a znova vzkriesila. Zakopala a vykopala. Vypľula a prehltla. Roztrhla a zašila. Zrádzala, zvádzala, klamala, sľubovala, ranila. Z tej knihy s krásnym obalom a ešte krajším obsahom sa stal anjel, ktorý vyďobe oko. Diabol so svätožiarou. Dojímavý strašiak. Tá kniha bola mojou najväčšou výzvou. Musela som ju zavrieť. Aby som mohla žiť.Predlhé popoludnia, unavené rána, slané noci, ničivé doobedie, úbohé večery. Nekonečné serpentíny. Už som nečítala. Iba ju neúnavne skúšala odložiť.Odložiť. Odložiť. Odložiť. Potrebovala som slobodne plachtiť po oblohe. Zabudnúť na všetky odseky. O chlopne srdca som niťou mala priviazanú skalu, ktorú som nevedela zhodiť. Nastupujem do vlaku. Kĺže sa po koľajniciach, občas zarachotí, občas zapíska. Je to tak. Z okna na chodbe sledujem oceán hviezd. Dokázala som to. Píšem moju knihu. Nové vety, nové riadky.Idem do jedálenského vozňa. Objednám si kávu, pohodlne sa usalaším, batoh vyhodím von oknom. A prvý krát v živote na nič nečakám.