Vyberač smetných košov

Oliver je narkoman. Stratil všetko. Doklady, peniaze aj dôveru okolia. Stratil to najdôležitejšie - nádej. Oliver prestal chcieť. Mrzne pod oblokmi, močí v kríkoch, ruky strká do odpadkov. Polovicu tela má prehnutú v kontajneri a hrabe, čo mu sily stačia. Začul smetiarov, musí sa poponáhľať. Dávno predtým ako podľahol čaru omamných látok, nosil domov pokazené mobily, rádia aj televízory. Dokázal opraviť všetko. Ponoril prsty do sveta káblikov a šlo to. Dnes jeho prsty tancujú iba medzi šupkami od zemiakov. Oliver pochybil. V hluku hľadal to, čo mal nájsť v tichu. S frajerkami hľadal to, čo mal nájsť sám. Uveril volaniu divočiny. Partia, rev motoriek a mamin vyčítavý pohľad. Keď si šľahol dávku, mamine oči ho pod kožou až tak nepálili. Úľavu hľadal v pôžitku a pôžitok v sklenenej fľaši. Robil jednu chybu za druhou. Hlasy v hlave umlčal ruchom ulice. Teraz má z vlasov drôty, z brady hniezdo a zo zubov neostalo nič. Skrčí sa za smetiakom a spozornie. Zacíti šancu. Sú dve. Jedna z nich zastane pri koši. Drží bagetu. Oliver bez dychu sleduje pohyb jej rúk. „Som smutná, necítim sa dobre“, pípne.„Ty? Veď vyzeráš úplne antidepkovo!“, vyrukuje tá bez jedla.„Fuj, poďme. Pri tých košoch vždy tak smrdí!“Bageta letí do koša a nehlučne pristane medzi pokrčenými cigaretovými krabičkami.Oliver vytiahne sendvič a spomenie si na vetu, ktorú raz počul: „Dávaj pozor na to, čo si želáš, lebo sa ti to splní.“ Nejazdí síce na veľkom oranžovom aute, ale smeti vyberá.Kurva, už aj tie bagety sú na hovno! Zanadáva v duchu a šmarí ju späť do koša.„Aha, Slovensko“, zašomre jedna Holanďanka obďaleč. „Aká pokroková krajina! Tu aj žobráci vyhadzujú jedlo.“