V trolejbuse som si raz nevdojak vypočula rozhovor dvoch mladíkov.
„Tá krava ma stále otravuje, vypisuje mi ako divá. Povedal som jej, že mám teplotu a dúfal som, že mi dá pokoj.“
„Čo ju nepošleš do piče?“
„Mám koho preťahovať.“
Predstavovala som si, ako by asi zareagovala dotyčná, keby tento rozhovor počula. Vystúpila som z trolejbusu a prechádzala som popri paneláku, pred ktorým vykrikovala ostro naladená dievčina. Chýbalo jej pár zubov a na tenkých pleciach jej viseli mastné pramene vlasov.
„Jožo! Jožo!“
„Čo chceš?“ vykukla z okna žena, ktorá mala ešte menej zubov a bola o dosť staršia ako dievčina pod oblokom. Asi Jožova mama.
„Od Vás nič! Volám jeho! Jožo!“
„Daj mu pokoj! Nemáš mu písať a nechce ťa vidieť,“ zavrčala asi Jožova mama.
„Jožo! Jožo!“
Kráčala som ďalej a Joža som si radšej nepredstavovala.
My ženy túžime po opatere a hýčkaní a sme pre to ochotné urobiť veľa. Aj prekročiť vlastné hranice a obetovať hrdosť.
Raz som mala nutkanie napísať vyčítavú správu mužovi, ktorý mi sľúbil, že sa ozve a neozval sa. Ale spomenula si na článok zo ženského magazínu a musela som priznať, že spĺňam všetky atribúty na to, aby som tak neurobila. Bola som nahnevaná, osamelá a hladná. Za obeť padol makový závin, ktorý som plánovala zjesť ráno ku káve. Takto nasýtená som sa uprostred noci cítila ako vrece odležaných zemiakov a už som nemala chuť vypisovať správy nikomu. Zachovala som si hrdosť, ale za akú cenu? A zachovala som si ju vôbec?
Redaktorky ženských magazínov radia, že chlapov neradno uháňať, lebo skôr či neskôr sa zbalia a z našich životov sa vytratia nadobro. Muži chcú vraj usmiate a bezstarostné ženy. Avšak tie sú iba na Instagrame. V skutočnosti máme aj temnú a utrápenú tvár. Hromadíme v sebe prehltnuté výčitky, márne očakávania, nesplnené túžby a nároky, ktorých sme sa museli vzdať. Ako im teda máme vyjadriť to, čo chceme a zároveň ich neodplašiť? Ženy pred touto nevyriešenou dilemou stáli od pradávna. Možno uprostred noci nejedli makové záviny, ale v jaskyni nahnevane hádzali polená do ohňa a v mysli si dokola prehrávali rovnaké otázky: Nestratím ho, keď pred ním v plnej nahote odhalím svoje zúfalstvo? Bude mnou pohŕdať, keď uvidí, ako žobrem o jeho lásku? Bude si myslieť, že ho uháňam, keď mu vytknem, že sa mi málo venuje? Tieto otázky si pred nami kládli milióny žien. A milióny žien po nás si ich klásť budú. Zástupkyne nežného pohlavia tak už celé tisícročia stoja pred jednoduchou, ale zásadnou otázkou. Honiť či nehoniť?
