Pracovné víkendy u nás neboli raritou. Napriek tomu mi vždy pokazilo náladu, keď som sa dozvedela, že moja sobota a nedeľa bude rovnaká ako pondelok až piatok. Vzdala som sa drinkov s kamarátkami aj maminých rezňov a celý víkend som trávila v kancelárii. Na začiatku nového pracovného týždňa som sa potom cítila ako maratónsky bežec v cieľovej rovinke – úplne vyfľusnutá. Na nohách ma držala iba vidina dovolenky. Tešila som sa na to, že moje rána nebudú začínať zadávaním hesla do počítača. Budú úplne iné a užijem si ich plnými dúškami. Na rozdiel od mojich nadriadených. Tí, v porovnaní so mnou, nedovolenkovali vôbec. Bolo totiž dobrým zvykom, že keď sú na dovolenke, stačí im kontrolovať e-maily iba každé štyri hodiny. Nevylučujúc dvíhanie telefónu, preposielanie správ, či hovory s klientom. Darmo im nohy oblizovali morské vlny, ani počas dovolenky nevystúpili z pracovného kolotoča. Aj na pláži boli online.
Raz mi môj kolega s vážnou tvárou vysvetľoval, že si berie dovolenku, aby mohol pracovať.
„Jedine takto stihnem dokončiť urgentné projekty, lebo mi do toho nebudú naskakovať nové zadania a inštrukcie.“
Písal sa rok 2005 a slovné spojenie „work-life balance“ nik z nás nepoznal. Moji kolegovia dostávali 250 e-mailov denne a čoskoro pochopili, že keď si chcú naozaj oddýchnuť, musia ísť niekam, kde nie je signál. Osvedčila sa Kuba. Stala sa vo firme populárnou destináciou. Všetci sa z nej vracali opálení a vysmiati.
„Ako bolo na Kube?“ spýtala som sa kolegyni v kuchynke.
„Nemáš e-mail, nemáš stres,“ odpovedala veselo a odchlipla si z kávy s bohatou mliečnou penou navrchu.
Očakávala som, že mi bude hovoriť o Kubánkach, ktoré na svojich stehnách šúľali hrubé cigary, alebo o ľuďoch, ktorí tancovali v uliciach, šťastní a v rytme hudby naplno ponorení do prítomnosti. Ona však za najväčšie pozitívum považovala to, že nečítala e-maily.
Ďaleké miesta s bielym pieskom a tyrkysovou vodou boli pre mojich kolegov zárukou skutočného pokoja a relaxu. Na zabudnutých ostrovoch s veľkým časovým posunom ich nezastihol ani ten najagilnejší klient.
Mali sme taký zvyk, že keď sa niekto vrátil z dovolenky, doniesol do kancelárie miestnu delikatesu. Častokrát to bolo také exotické, že sme ani nevedeli, čo jeme. Nečudo. Moji kolegovia krížom-krážom pochodili svet a niekedy som mala pocit, že brali jedlo domorodcom priamo zo stola, len aby ho doniesli do firmy na ochutnávku ostatným.
Jedného dňa priniesla kolegyňa z dovolenky všakovaké dobroty. Vyložila ich na stôl pre nás všetkých. Ibaže jeden kolega sa k nim dostal až oveľa neskôr, pretože musel dokončiť jedno súrne zadanie. Pobehoval okolo stola nervózny s papiermi v rukách. Bál sa, či mu niečo ostane. Keď napokon dokončil to, čo musel, pohodlne sa usalašil na stoličke a tešil sa, že mu niečo predsa len zostalo. Z misky si zobral za plné priehrštie dobrôt a vložil si ich do úst. Privrel oči a sústredene prežúval, aby lepšie identifikoval to, čo jedol a aspoň takto prežil vábne chute exotiky.
„Hm, toto je celkom zaujímavé,“ povedal znalecky, prehadzujúc sústo v ústach z jednej strany na druhú. „Čo to vlastne je?“
Podišla som k nemu bližšie, aby som videla, čo pojedá.
„To sú kôstky z olív, do tej misky sme ich vypľúvali.“
Dnes už vo firme vieme, čo znamená „work-life balance“ a aké dôležité je zosúladenie osobného a pracovného života. Vieme aj to, že dovolenka, hoc i na konci sveta, nezaručí vždy reštart tela a duše. Skutočne relaxovať sa však učíme neustále. Aj teraz, v ére zvanej home office, v ktorej je náročné ustrážiť si pracovný čas. Človek má tendenciu byť online, až kým nejde spať. Aj počas práce z domu sa odporúča obedová prestávka a vypnúť počítač po skončení pracovnej doby. Pretože trénovať vie každý, ale oddychovať iba šampióni.
