Krištáľová sála vo vychytenom viedenskom hoteli bola dokonale pripravená. Skontrolovala som menovky prednášajúcich z trinástich krajín a na poslednú chvíľu prerábala program a dopĺňala zoznam pozvaných. Chcela som si ešte prepudrovať tvár, ale nestihla som to. O ôsmej sa už začali trúsiť prví účastníci.
Konferencia mala cveng, bolo tam narvané. Prítomní sa utíšili a môj šéf si zobral mikrofón. Keď skončil s prednáškou, ozval sa potlesk. Kým doznievali ovácie, oči môjho šéfa blúdili po sále, hľadal ma pohľadom. Keď ma zbadal, žmurkol na mňa. Dal mi najavo, že ten potlesk patrí aj mne. Týmto gestom mi ďakoval za odvedenú prácu.
Teraz sedí oproti mne a po dvadsiatich dvoch rokoch mi dáva výpoveď.
Vedľa neho sedí môj druhý šéf. Kedysi dávno prefrčal okolo mňa v obleku a s papiermi v rukách. Ponáhľal sa na pracovné stretnutie. Náhle zastal a otočil sa ku mne.
„Si OK?“
„Áno“, odvetila som a rozplakala som sa.
Nie vždy sa mi darilo nechávať osobné veci za dverami firmy. Stačil mu letmý pohľad a vedel, že ma niečo trápi. To často nezbadali ani moji najbližší.
„Pozri, ja teraz nemám čas, pokojne nechaj všetko tak a choď domov, ak chceš.“
Rýchlym krokom odkráčal a o pár minút sa pri mojom pracovnom stole zjavila kolegyňa. Ukazovala mi správu, ktorú jej šéf poslal z taxíka:
„Prosím ťa, choď za Monikou, ak tam ešte je a spýtaj sa jej, či a ako jej môžeme pomôcť.“
Teraz ten šéf sedí oproti mne a oznamuje mi rozhodnutie ukončiť našu vzájomnú spoluprácu.
Dívam sa na oboch nadriadených a všetci traja čakáme, ako na výpoveď zareagujem. Slová sa mi ťažko derú na jazyk, ale moje telo je prekvapivo pokojné. Mlčky sledujem, či sa moje ruky neroztrasú. Je prezretá hruška pripravená spadnúť zo stromu? Uvedomím si, že ja už ležím pod stromom a vidia to všetci okrem mňa.
Hoci som vo firme nechala kus života, ja i moji šéfovia vieme, že som sa nenarodila preto, aby som organizovala konferencie, či pripravovala cenové ponuky na odborné poradenstvo pri finančných transakciách. Zdvíham sa zo stoličky, odchádzam. Zavriem sa sebou dvere a vykročím na chodbu. Už to samozrejme vedia všetci, prezrádzajú mi to pohľady kolegov, nesmelo vykúkajúcich z kancelárií. Vždy je to tak, že o vašej výpovedi vedia tí ostatní skôr, ako vy sami.
Mňa však zamestnávajú vlastné myšlienky. Uvedomím si, že mám ideálnu príležitosť vybrať sa smerom, kam ma to ťahá už dávno. A čo je podstatné, beriem si so sebou schopnosť vidieť život v lepších farbách a cítiť sa dobre tam, kde som. Firmu snov môžem vytvoriť kdekoľvek, kde zakotvím.
