Zo života vo firme snov: Po koľkých rokoch je najlepšie odísť zo zamestnania?

Písmo: A- | A+

„Sranda, že ťa tam držia tak dlho,“ hovorí mi kamarát bez okolkov. „V takýchto firmách vraj človek po piatich odpracovaných rokoch už zavadzia a očakávajú od neho, že sa sám od seba zdvihne a odíde.“

Keď niekomu poviem, že na jednom mieste pracujem 21 rokov, zdesí sa. Avšak zhrozené nie je len okolie, ale pohoršujú sa aj samotní kolegovia. Občas si do mňa rýpnu a utrúsia slovo ako „vykopávka“, alebo ma prirovnávajú k zvieratám z Jurského parku.
Je pravda, že vo firme pracujem tak dlho, že už pomaly zabúdam na ľudí, ktorí tu kedysi boli zamestnaní. Kolegyne sa povydávali, pribudli im ďalšie priezviská, tentokrát bez koncovky „ová“. Mnohé odišli do zahraničia, vydali sa za cudzincov a na vizitkách im svietia čudné prvé priezviská: Bora, Wall, či Diamandis. Len mňa akoby sa čas nedotýkal. Stále to isté meno, ten istý trvalý pobyt. 

Nad výpoveďou som uvažovala viackrát, ale iba raz som ju mala napísanú. Bolo to dva roky po tom, ako som nastúpila do zamestnania. Schovala som sa do serverovne, kde som zbierala odvahu na to, aby som ju podala. V tmavej miestnosti hučali stroje, stála som uprostred nej a v spotenej dlani zvierala papier, ktorý ma mal vyslobodiť z útrap na pracovisku. Bola som nahnevaná, nič nešlo podľa mojich predstáv. Jedna prekážka striedala druhú. Vzťahy na pracovisku sa mi zdali chladné a samotná práca ma iritovala a ľakala zároveň. Zhlboka som sa nadýchla, vyšla zo serverovne a kráčala k šéfovi. Pred jeho dverami ma však zastavila jednoduchá otázka. A čo budem robiť doma, ležať na gauči a jesť horalky? Vrátila som sa k svojmu pracovnému stolu a papier, ktorý mal nadobro ukončiť moje trápenie vo firme, som roztrhla.

Rokmi som pochopila, že prekážky by ma čakali všade. Neexistuje na svete firma, v ktorej by vám neliezol kolega na nervy, v ktorej by ste nepreklínali pracovné zadanie, alebo v ktorej by ste hlasno nehrešili pri čítaní e-mailu. A tak som zostala.

Avšak krízy sa mi nevyhli. Neraz som si našla na stole urgentné záležitosti, ale ako som ich mala hasiť, keď som v ten deň sama vyhorela? Vtedy som vyšla na vzduch a sadla som si pod strom do tieňa. Nechala som mravce, nech po mne lozia. Prehľadávala som ďatelinu, dúfajúc, že v nej nájdem štvorlístok. Keď som sa upokojila, vrátila som sa do kancelárie. Bez štvorlístka a s mravcami za golierom.

Raz, keď bolo naozaj zle, som ušla do luxusného masážneho centra, ktoré bolo na skok od môjho pracoviska. Vládla tam harmónia a vône, ktoré ma upokojovali. Nechala som sa rozmaznávať v príjemne vyvetranej miestnosti so sviečkami, relaxačnou hudbou a všakovakými telovými olejmi. Nedbala som, že tam preležím majland. Chcela som sa ponoriť do tmy a na všetko zabudnúť. Thajčanka bola diskrétna a celý čas nevravela nič, len pri odchode mi lámanou angličtinou oznámila:
„Your back – very bad.“
Napriek tomu som sa do kancelárie vrátila ako znovuzrodená. Aby som všetko dohnala, zostala som vo firme do neskorých večerných hodín. V ostatných miestnostiach už boli zhasnuté svetlá, chodby zívali prázdnotou. Bolo zvláštne byť tam sama. V ušiach mi znela vrava a smiech kolegov, ktorých tam ráno opäť uvidím. Uvedomila som si, aké smutné a zbytočné by boli tie štýlové priestory bez nich. Pochopila som, že skutočnú hodnotu firmy netvorí vykonaná práca, ale ľudia, ktorí sú v nej zamestnaní.

Všetky tie ťažké dni skôr či neskôr pominuli a nikdy ma neprimäli k tomu, aby som dala výpoveď. Okrem toho, firma ma veľakrát podržala. Nehovorím len o finančnej nezávislosti, hovorím o období, keď som prežívala ťažké chvíle v osobnom živote. Prísť medzi kolegov a sústrediť sa na prácu mi pomohlo neponárať sa hlbšie do vlastného smútku a sebaľútosti.

Vtedy v tej serverovni chcelo z firmy odísť moje urazené ego, ktorému sa už roky snažím nenačúvať. Neberiem do úvahy ani okolie, ktoré mi neúnavne radí, kedy a čo mám robiť. Dobrovoľne z firmy odídem, len ak to bude chcieť moja duša.
S pozdravom,
Monika Dinosaurus Nagyová

Skryť Zatvoriť reklamu