Naučila som sa, že hladná sekretárka je mizerná sekretárka. Formátovanie zmlúv na miliónové transakcie muselo počkať. Prednosť dostali tuniakové cestoviny.
Budovala som firemnú knižnicu a organizovala služobné cesty. Orodovala som za poslednú voľnú letenku, zháňala zabudnutú batožinu a dohliadala na pracovný harmonogram mojich nadriadených. Tí pracovali ako draci. Čas pre nich plynul tak rýchlo, že ho prestali vnímať. A čo je horšie, v rýchlom slede chvíľ – letisko, taxík, hotel, nestihli registrovať už ani okolie.
„O koľkej mi to dnes letí z Bukurešti?“ cinkla mi správa.
„Nie z Bukurešti, si v Bruseli. O 19:30.“
„Preboha!“
Jeden kolega bol tak unavený, že zaspal na letisku a nestihol nastúpiť do lietadla, ktorým mal priletieť domov. Mal za sebou šnúru náročných rokovaní a stres, ktorý z neho opadol, vystriedala intenzívna potreba spánku. Keď sa prebral, pretrel si oči a odšmatlal k okienku leteckej spoločnosti. Zarezervoval si najbližší let, ale ani ten nestihol. Darmo vyvolávali jeho meno z reproduktorov, on opäť zaspal. V odletovej hale spal dokopy osem hodín, kým sa mu napokon podarilo odletieť. Do lietadla nastupoval ako rocková hviezda po turné, sucho v ústach, vlasy strapaté a v hlave neuveriteľný bordel.
Môj šéf raz stál na námestí a dochádzala mu trpezlivosť. Na operátorku taxikárov zvyšoval hlas, vyčítal jej, že mu nie je schopná poslať voz na Štefánikovu ulicu.
„Pane, overovala som si to so šoférom, ten taxík tam stojí. Rovno pred vami, biely Renault.“
„Nestojí!“
„Stojí!“
„Nestojí!“
„Pane... ste v Bratislave?“
Až vtedy sa môj šéf rozhliadol okolo seba a naprázdno prehltol.
„Nie, v Žiline... “
Pravdou však je, že o čo tvrdšie sme pracovali, o to divokejšie sme žúrovali. Kdekoľvek sme spolu šli, alkohol tam tiekol potokom. Spali sme v chatrči na lazoch, kde nám na povale cupitali myši. Ráno sme ešte neprebudení ťahali vodu zo studne, dotackali sme sa do miestnych potravín a nechtiac sme v nich zhodili pyramídu postavenú z ananásových kompótov. Vybrali sme sa hľadať hríby, ale rum z nás nestihol vyprchať, myseľ sme nemali jasnú a v hustom lese sme sa napokon stratili.
Raz sme splavovali malý Dunaj, ale nikomu sa nechcelo veslovať. Spojili sme člny a nechali sa unášať. Cez lode sme si podávali fľaše a štrngali si. Nestihli sme si všimnúť zúžený tok rieky, silnejší prúd a spadnutý strom. O jeho konáre sa mi zachytili vlasy, čln sa rozhojdal, ale neprevrátil sa. Na rozdiel od iných. S rastúcou hladinou alkoholu v krvi sa človek stáva ľahostajným k sebe, k okoliu a napokon i k pádlovaniu. Niektoré člny sa v kempe vyloďovali až za tmy, vystupovali z nich moji zablatení kolegovia a vyzerali ako muži vracajúci sa z frontu. Mali dotrhané oblečenie, bahno na topánkach a polámané okuliare im padali z tvárí.
V jeden januárový deň sme cestovali do Liptovského Mikuláša na firemnú lyžovačku. Cesta nám trvala deväť hodín, lebo sme sa riadili heslom: cesta je cieľ. Neustále cik pauzy, čipsy vo vlasoch, tanec v uličke autobusu. Keď vodič trochu pribrzdil, kotúľali sme sa dopredu aj s fľašami a kýbľami, ktoré sme mali pripravené pre najhoršie prípady. Šofér bol v Bratislave ešte mladý, na Liptove vystúpil už ako starec. Znechutený vykladal pred hotelom batožinu, ktorá zrazu nikomu nepatrila. Potkýnali sme sa o vlastné nohy a hoci sme netušili, kde je sever, hotovali sme sa ísť niekam do krčmy. Hravo sme ju našli. Bola už hlboká noc, keď si pred pohostinstvom jeden z mojich kolegov zapálil cigaretu. Okuliare zapatrošil kdesi v autobuse, ale nezdalo sa, že by mu to prekážalo. Poradil si aj bez silných dioptrií. Bol opretý o stenu a spokojne vyfukoval cigaretový dym vysoko ku hviezdam, ktoré nevidel. Rovno pri nohách mu ležal čierny batoh. Začudoval sa, načo si ho vláčil do krčmy a v duchu si vyčítal, že teraz naň bude musieť dávať pozor. Keď dofajčil, odhodil cigaretu a načiahol sa preň. Batoh zavrčal a pohrýzol ho.
Na druhý deň sme sedeli pri raňajkách a neúspešne sme skúšali skladať puzzle z okamihov predošlej noci. Jediný, kto si dokázal na niečo spomenúť, bol môj kolega s dohryzenou rukou. Pri pohľade na ňu sa mu v hlave vynoril zúrivý čierny pes, ktorého si pomýlil so svojou taškou.
Všetok svoj voľný čas som trávila s kolegami a vôbec mi to neprekážalo. To obdobie ma vzalo ako smršť. Boli sme mladí a mysleli sme si, že jedinou cestou ako odbúrať stres a zresetovať hlavu je alkohol. Vyrážali sme do ulíc a končili v podnikoch, kde nemali záverečnú. Falošný zborový spev sa odrážal od zafajčených stien, keď kolegovi zazvonil mobil.
„To už treba malého zobrať do škôlky?“ spýtal sa do telefónu.
Pozreli sme von oknom. Áno, už bolo ráno.
