„Nemyslíme si nič,“ povedal mi kolega, keď som sa mu zdôverila so svojim trápením o tom, že myšlienky mužov sú pre mňa zahalené rúškom tajomstva.
„Nič?“
„Nič,“ potvrdil.
Firma mi už dlhé roky dáva príležitosť tráviť viac ako osem hodín denne v kolektíve bohato zastúpenom mužmi. Firemné akcie, či spoločné obedy mi poskytujú dostatok priestoru na to, aby som si všímala ich správanie. Raz sme šli viacerí na obed, obe pohlavia spoločne. V reštaurácii však mali voľné iba dva menšie stoly a akosi podvedome sme sa rozdelili tak, že ženy a muži sedeli zvlášť. My ženy sme živo diskutovali a pitvali každú maličkosť. Hrúbku nasiaknutej plienky, bulvár, či vzory na kachličkách v hotelovej kúpeľni. Rozoberali sme aj sklamania a zlomené srdcia. Pohľadom som zablúdila k vedľajšiemu stolu. Moji kolegovia zväčša mlčali, len sem tam utrúsili slovko dve. Kým vravu žien sprevádzala výrazná gestikulácia, pri susednom stole boli všetci statickí. Muži sa hýbali len vtedy, keď dvíhali vidličky s nastoknutým mäsom k ústam.
Nielen pri stole v reštaurácii, ale aj pri práci sme odlišní. Muži pracujú inak ako ženy. Ich e-maily, prezentácie a prednášky sú vecné. Na komplexné otázky dávajú jednoslovné odpovede. Niekedy mám pocit, že pochádzajú z Excelu, pretože fungujú podľa rovnakých vzorcov. Berú do úvahy len holé fakty. Tie potom zrátajú a výsledok prijmú bez akýchkoľvek pochybností. Nemíňajú energiu na to, aby sa zamýšľali nad inými možnosťami, ktoré vytvárajú ďalšie spletité cesty, zákutia a chodbičky. Nevnímajú nevypovedané a to pri práci s opačným pohlavím prináša nedorozumenia.
„Toto celé treba prerobiť,“ povedal mi nadriadený a týmito štyrmi slovami znehodnotil ostatné tri hodiny môjho života. „Klient to chce nakoniec v angličtine. Stihneš to preložiť, čo ja viem, tak do pätnásť minút?“
„Jasné, za desať minút to mám hotové.“
„Tak fajn.“
Lenže môj nadriadený nepočul iróniu, ktorú som mala v hlase. Nevidel zúfalstvo v mojich očiach a nepostrehol plač, ktorý som mala na krajíčku. Nehovoriac o tom, že sedem strán by za desať minút nepreložil ani profesionálny prekladateľ. On bral do úvahy iba moju odpoveď a tá ho utvrdila v tom, že o desať minút bude mať výsledok na stole. Bola som zdrvená z toho, že moja práca vyšla navnivoč a následná požiadavka o expresný preklad mi prišla taká absurdná, že som inak ako ironicky zareagovať nemohla. Predpokladala som, že to pochopí. Nepochopil. Muži nečítajú medzi riadkami a nežijú z domnienok. A tak na svete vznikol ďalší konflikt, zapríčinený nezachytením signálov zamaskovaných v pohľade a roztrasených perách.
Raz sme mali rokovanie a všimla som si, že kolega, ktorý inokedy hýril nápadmi, celý čas mlčal. Mal padnuté plecia a díval sa do zeme. Keď ho niekto vyzval, odpovedal roztržito a bol duchom neprítomný. Po rokovaní som za ním zašla a spýtala sa ho, či mu môžem nejako pomôcť, lebo som si všimla, že ho niečo trápi. Pozrel na mňa, akoby som spadla z oblakov. Akoby som bola Majka z Gurunu, ktorá mu lieta po kancelárii a hovorí jazykom, ktorému nerozumie.
„Nič mi nie je, som úplne v pohode,“ odvetil a zaprel smútok, ktorý mal v očiach.
Prečo muži tak neradi hovoria o svojich pocitoch a o tom, čo ich trápi? Nechcela som vyzvedať, už aj bez toho som sa cítila ako idiot. Vrátila som sa k svojmu pracovnému stolu a hlasno vzdychla.
„My ženy sme asi fakt z Venuše,“ povedala som kolegovi vedľa mňa.
Otrávene sa na mňa pozrel a odvetil:
„Prestaň s tým, všetci sme z planéty Zem.“
Typicky excelovská odpoveď.
