Zobudila som Boha

„Už mám toho dosť! Už ma nebaví vláčiť batoh komplexov, smútku, divných pocitov a čojaviemčohoešte! Nič sa mi nedarí, neplnia sa mi sny, padám, vstávam, spím a nežijem. Šťastie zmizne v momente keď ho chytím! Nikto tam dole nevie ako na to! Prečo spíš?? Hoď nám lásku na plecia a riaď križovatku spravodlivých osudov! Rob už niečo! Smrť, narodenie, tragédie, staroba, zatrpknutí dedkovia, z toho by sa jeden zbláznil! Tisíce ľudí motajúcich sa ulicami ako odsúdené mravce v horúcom pieskovisku. A čo máme z toho?? Oči pre plač, vačky pod nimi a premárnené dni.“ Vychrlila som to všetko naraz a musela som sa nadýchnuť. Viete čo urobil?! Pozeral na mňa tými láskavými očami a zalial si kávu. Ani ma neponúkol! Nad pohárom stúpal teplý opar magickej čiernej vône, rozštartovaná som mu ďalej sypala popol na hlavu. „Rúcajú sa vzťahy, mrakodrapy, nádeje a reformy! Choroby rozožierajú každého tretieho úbožiaka a zabednené národy zabíjajú v mene Teba. Deti sú narkomani, mladí workoholikmi, mamičky klientkami psychológov a babky plačú na ulici. Strach, bolesť, neistota všade kam sa pozriem. Svet šalie a rúti sa do jamy plnej blata, mne sa tam už nechce byť!!“Tak som naňho zagánila, že si musel osladiť kávu ďalšou kockou cukru. Tá skočila do šálky a v sekunde sa rozplynula. „To som zvedavá čo mi povieš!“ Posmešne som zdvihla bradu s pocitom, že už nemôžem nič stratiť. A riskla som aj večné zatratenie v žeravom pekle.Odpil si a zvraštil čelo. Káva bola horúca.„Milá moja, prečo tomu nedávaš šancu? Videla si, ako sa celý svet ľudsky spojil po pápežovej smrti? Nádherné! Urobili ste mi radosť. Silní, slabí, stratení, nájdení všetci ste sa pochytali za ruky a ja som od šťastia poskočil a zatľapkal rukami!... ....Ty nevidíš tie žlté tulipány, púpavy a narcisy čo tam teraz máte? Necítiš ich vôňu? Veď vy žijete v raji. Nes si knižku „Pravda o mojom živote“ v kabelke. Listuj v nej, podčiarkuj si dôležité kapitoly a uvedom si, kto si. Máš problémy?? Sadni si a obklop sa tichom. Ja vám tam žiadneho šaša robiť nejdem. Všetko visí na Tebe. Nie na mne.“Zavŕtala som sa do jeho hlbokých očí a zabudla som dýchať. Tentoraz sa nezastavil on: „Zmeň, čo sa Ti nepáči. Viera dokáže hory prenášať. Nechodíte po vode, ale robíte iné zázraky. Odpúšťate, vzlietnete vyššie ako lietadlo, rozpúšťate sa pod ťarchou slov a tancujete v daždi. Máte odvahu snívať o nemožnom a uveriť neuveriteľnému.....Sama si videla tú prostitútku, ktorá sa prežehnala pred kostolom. Čo hovoríš na ňu? Zatratená, vyžitá, zničená. Proste stratený prípad. Mala mastné vlasy, smrdela pivom a nenávisťou. A ona sa prežehnala len tak pre seba a myslela si, že ju nikto nevidí. Mimochodom, videli sme ju iba my dvaja.“ Úplne ma prikoval k podlahe.„Výskate v mori, revete na štadiónoch, kráčate v chrámoch a staviate moderné budovy. Prstom ukazujete na dúhu, smejete sa, zaľúbite sa, oslavujete a pečiete torty. Ja viem, viem... Aj plačete a trpíte. Áno, dym z fabrík, šeky zo schránky, vytečený pohár trpezlivosti, roztrhaní bezdomovci, deti bez jedla a skrachované lásky... Myslíš, že by si dokázala vychutnať čerstvý ananás, keby si neprivoňala k vrelému mlieku?“Vtedy ma naplo a on rýchlo dodal:„Ok, ok nebudem to rozpitvávať... Skrátka, všetky odpovede nájdeš u seba, nikde inde.“Zdalo sa, že skončil. Nemotorne si sadol do hojdacieho kresla a ja som túžila zostať s ním. S jeho rozhľadom, múdrosťou a pokojom. Bol nad vecou, to je jasné. Napokon, veď z takej nebeskej výšky... „A nabudúce zaklop, keď budeš niečo chcieť.“Tuším som pokorne zamrmlala ďakujem.A zabuchla som dvere. Obaja sme vedeli, že to nebolo posledný krát, čo som si prišla pre recept na kakaový život.