Každý z nás

Všetci sme vyfasovali telo, do hlavy nejakú slovenčinu a musíme sa tu motať, zmätení v reťaziach dní, týždňov, mesiacov. A už sme skoro dospelí. A stále sme neprišli na to, že načo sme tu. Topíme sa v mori otázok, neistôt a silných pút. Nabalilo sa na nás veľa pozemského, zvieracieho, zraňujúceho a ťažkého citu... Bojíme sa pozrieť do zrkadla svojej duše a ubližujeme tým, ktorých milujeme. Machrujeme na účet lásky. Zvonka vodcovia, zvodcovia a dravci. Zvnútra hrbáči z NotreDamu. Občas pomaly umierame vo vlastnej šťave výčitiek a rozbitých snov. Niekedy nenájdeme dosť odvahy rozprávať a skutočná pravda umrie na púšti nášho srdca.Každý z nás občas zlezie zo života. Nič neočakáva. Nič nerieši. Na nič si netrúfa. Rozčuľuje sa len tak naoko. Teší sa len tak naoko. Prehrá svoju súkromnú vojnu. Sťahuje sa z priestoru a času. Chce zaspať v pesničkách. Niekedy je ťažké, prebíjať sa po každom zazvonení budíka a nepresvedčivo zaspávať každú noc. Smerujeme kam? Ktovie. Je to tvrdý chlebíček a každý sa snaží rozdrviť ten svoj. Nie je čas poškuľovať po tom druhom. Nepripúšťame si, že starneme, že blednú naše sny a jarné rána sú vonku a nie v nás.Ale hlboko dole viem, že každý z nás má dosť síl prežiť. Ochutnať tisíc nových zážitkov a driblovať s bezútešnými pocitmi. Lebo skôr či neskôr vyjde slnko. A jasnou hrejivou žltou poleje všetko čo je v nás.