Zamykali ma v byte a robili scény, keď som vypila pomarančový džús. Na Vianoce mi darovali kôš špinavého spodného prádla, nech ho ručne vyperiem. Zhrbená nad nigérijskými gaťkami som pochopila, že majú so mnou problém. Som beloška. Robí im dobre komandovať bielu kožu. Vydávať rozkazy modrým očiam na alabastrovej pleti, takej neduživej a citlivej na slnko. Mali ste vidieť černošku s turbanom na hlave, keď po mne kontrolovala umytú vaňu. Napučala ako fazuľa vo vode, zadok jej ledva prešiel cez kúpeľňové dvere. Celý čas mala v očiach úškľabok otrokára. Neskôr vysvitlo, že s mužom pašovala do Afriky bielu techniku. Evidentne bola na bielu farbu zaťažená. Pri rozlúčke mi poriadne ani ruku nestisla, zdala sa jej príliš bledá.
Prečo mám byť ako ona?
Moji facebookoví priatelia sa premenili na ovce. Zhŕkli sa do stáda a vyrazili do virtuálneho útoku proti utečencom. Zdieľajú hororové scenáre, podpisujú petície. Nevedia si dať rady so svojím strachom a šíria ho ďalej.
Takže Slovák. Ráno sa zobudí v čistej posteli, vyteperí sa do kúpeľne, spláchne po sebe. Doprava tiež funguje, autobus príde načas, dokonca klimatizovaný. Nastúpi. Sýty, vyspatý a nasratý. Nechce vpustiť do svojho kraja trhanov, ktorí v člne prežili búrku na otvorenom mori. Dvojnohá háveď sa bude množiť rýchlosťou svetla, ovládne slovenské obce, zbúra krčmy a kostoly.
„Za dobrotu na žobrotu!“, oháňa sa tradičným vyhlásením zľaknutý Slovák.
Najväčšou potravou ega je strach a túžba. Slovenské egá sú v pohotovosti. Migranti predstavujú pre ne väčšiu hrozbu ako ebola či prešľapy vlády. Politické škandály ich zo sna nebudia. Trhani zbavení ľudskej dôstojnosti áno.
„Si koza,“ povie mi kamarát.
„Kozliatko, aby som bol presný,“ dodá.
Nemyslí to zle. Snaží sa mi vysvetliť, že som jedna z kozliatok, ktoré si naivne myslí, že za dverami je mamička a nie krvilačný vlk.
„Kozliatka, kozliatka, otvorte vrátka,“ zaspieva falošne a vycerí chrup, pravidelne ošetrovaný súkromným stomatológom.
Utečenecká kríza nám nastavuje zrkadlo. Ukazuje v ňom, akí naozaj sme.
